Neobyčajné príhody rumu

Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy. Pritom aj toto dielo dopĺňa obraz o svojom autorovi – ktorý v mnohých ohľadoch pripomína takmer vyhasnutý obraz šľachtica – v l art de vivre, ktoré má nepochybne svoje čaro, aj so svojimi slabôstkami.

Coulombe zaznamenáva najširšie a najpestrejšie súvislosti, ktoré sa s týmto pitivom počas jeho rozsiahlych „kultúrnych“ dejín spájajú. Sám nepochybne gurmán predostiera pred nás poctivo pripravený a namiešaný nápoj, ktorým rozhodne nemusí pohrdnúť ani nejeden abstinent. História Rumu v Coulombovom podaní akiste predčí iné knihy s podobnou tématikou – výnimočnosť jej priznáva aj na rum špecializovaný časopis Got Rum ? – nakoľko je skôr dobrodružstvom ako odborným dokumentom. A to aj napriek tomu, že podáva faktografické informácie často do najmenších detailov. To však nemusí byť samoúčelové, keďže mnohé z nich sú prakticky neznáme.

Rum - diablobijec, moreplavec a pirát

A tak sledujeme rum od jeho zrodenia z melasy – zložito vydolovanej z cukrovej trstiny – na Barbadose ako ovplyvňoval ľudské dejiny. Rojalista Richard Lignon mu vymyslel aj vzletný názov – diablobijec. Ujal sa predovšetkým na námorných lodiach, pretože sa nekazil. Prvé prídely rumu posádke vydal pritom už roku 1655 dobyvateľ Jamajky William Penn. Zároveň sa rum stal aj výrazným obchodným artiklom – obe veci Coulombe obšírne rozoberá v samostatných kapitolách. Určite príjemným potešením pre mnohých však budú hlavne závery kapitol, ktoré sú vyplnené zaujímavými i exotickými jedlami a nápojmi pri ktorých príprave sa rum využíva a u u tých, ktoré majú zaujímavú históriu nájde aj zaujímavé stručné údaje. Napríklad môže spoznať neochvejného admirála Edwarda Vernona, reformátora anglického kráľovského námorníctva, ktorý nariadil riediť rum vodou, cukrom a citrónovou, alebo limetkovou šťavou. Keďže nosil nepremokavý plášť z grogrénu, nápoj dostal názov grog. Nepochybný význam rumu dokazuje Coulombe aj v známom príbehu o krutom a puntičkárskom kapitánovi Blighovi a vzbure na lodi Bounty. Podobnými pikoškami ako pomenovaním rumu „Nelsonova krv“ je kniha prešpikovaná.

Zaujímavé je, že rumové impérium v námorných flotilách zaniklo až v 2. polovici 20.eho storočia.

Nájdeme tu aj Coulombea monarchistu: Viliam III. Oranžský je právom nazývaný uzurpátorom a „výdobytky“ získané zánikom imperializmu sú kritizované.

Medzi hlbšie analýzy zas patrí kapitola venovaná úlohe rumu v trojuholníku tvorenom z troch prvkov a jednej doktríny: otrokov, melasy, rumu a merkantilizmu. „lode naložené rumom vyplávali z amerických prístavov smerom k západoafrickému pobrežiu. Rumom uhasili smäd afrických kráľov, ktorí na oplátku dávali otrokov. V Karibika u sa ľudský náklad predal a naložila sa melasa.“ Rum bol pritom mazivom tohto obchodu až do 19. storočia, kedy obchod s otrokmi pomaly zanikol.

Obzvlášť populárna časťou knihy je určite kapitola venujúca sa pirátom. Coulombe poukazuje ako na romantické nánosy – popularizované v minulosti románom Ostrov pokladov a kapitánom Flintom a dnes hlavne postavou Jacka Sparrowa – ktoré demaskuje, tak na neoddeliteľné prepojenie pirátov s rumom. Zvlášť vtipné sú pasáže venované pirátskym pitkám, ktoré pirátov zmohli natoľko, že ich buď spitých pozajímali, alebo neboli schopní zaútočiť na blízku obchodnú loď. Ako všade inde aj tu mal rum svoje pozitívne i negatívne stránky.

Rum a USA

Rum tiež zohral svoju úlohu v Coulombeových rodných Spojených štátoch: či už v likvidácii indiánov, alebo v americkej revolúcii. Sám Jefferson písal Prehlásenie nezávislosti v krčme vo Filadelfii. Miestami Coulombe prechádza až k osobitnému humoru: „neprekvapí nás, že lojalisti a vzbúrenci spolu súťažili kto vypije viac rumu“.

V Amerike silne ovplyvnenej protestantizmom akoby sa rum a alkohol vôbec neustále pohyboval v krajnostiach – v démonickej „prechlastanosti“, alebo radikálnom puritánskom protialkoholickom prohibičnom a permanentne neúspešnom ťažení. Na podkladoch pre toto tvrdenie si pritom Coulombe dal záležať. Mimochodom umiernenú katolícku pozíciu nesúhlasiacu ani s opilectvom, ani s prohibíciou opisuje nielen v tejto knihe, ale aj v článku Rím, rum a rebélia. Z protestantov sa najviac za prohibíciu angažovali radikálne kruhy, napr. kvakeri. Samotná prohibícia bola presadená za vlády kalvínskeho gnostika Woodrowa Wilsona. Zisky z alkoholu tak dostal pod svoju kontrolu organizovaný zločin.

Rum a náboženstvo

Pre nás je určite najzaujímavejšia tá časť v ktorej sa venuje náboženstvu. Otázne je, či Coulombe nezvolil príliš pozitívny – dokumentaristický postoj pri tak citlivej téme, možno to však komplexnosť knihy predsa len vyžaduje. Pozornému čitateľovi však neunikne, že Coulombe zámerne zjednodušuje berúc do úvahy potenciálnych čitateľov, ktorí knihu o rume evidentne neberú do rúk pre teologické nuansy. Na druhej strane má táto kapitola určitú hodnotu v rámci komparatívnej religionistiky – pre katolíka je ďalšou evidenciou neprijateľnosti primitívnych náboženstiev a ich povier. Coulombe tu však možnosť ich pozitívneho využitia na ich katolizáciu.

K náboženstvu tiež patria aj sviatky, pri ktorých sa samozrejme rovnako hojne využíval aj rum a mnohé sú tu opísané. Coulombe napríklad odkrýva dejiny v anglosaských krajinách neodmysliteľného vianočného pudingu, ktorého príprava rum vyžaduje. Podobne však sa rum používa vo sviatočných pokrmoch aj v iných oblastiach sveta, čo určite potvrdia aj české a slovenské gazdinky.

Rum, moderný svet a epilóg

Ani v modernej dobe sa rum nestratil. Počas prohibície vošiel do známosti kokteil Cuba libre, v ktorom je rum s Coca colou, ktorý ešte zvýšil svoju obľubu počas 2. svetovej vojny. Ďalšie známe rumové nápoje sú screech, daiquiri, pina colada, mojito, či zombie. S úpadkom kultúry však možno aj v tomto smere badať úpadok stolovania.

Táto Coulombeova kniha významom určite nedosahuje význam Náměstkov, už i z tématiky, ktorou sa zaoberá je však jasné, že je skôr oddychovou literatúrou – čo tiež odrádza od tvrdšej kritiky -, ktorá ponúka priehrštie informácií pre vybrané sprektrum čitateľov, spôsobom spracovania a charizmou autora však má predpoklady na oslovenie aj širšieho okruhu.

Po jej prečítaní človek nadobudne tak dojem, že rum je zapletený vo všetkom – a Coulombe niekedy jeho vplyv hyperbolizuje – a sám som zistil, že rum si prostredníctom receptov Šárky Vorkovej v Zbožnej kuchařce našiel už pred touto recenziou cestu aj do TE DEUM.

Peter Frišo, uverejnené v časopise TE DEUM

Slovensko, materializmus, desocializácia

Katolícka univerzita v Ružomberku vydala v edícii Humanitné štúdie esej Matthewa Fforda Západný materializmus a vyvážanie desocializácie, doplnenú predslovom J.E. Jozefa kardinála Tomka a kritickými interdisciplinárnymi príspevkami slovenských kresťanov z akademického prostredia.

Sám Fford pritom pôsobil v univerzitnom prostredí v Oxforde i v Ríme, je tiež prispievateľom L Osservatore Romano a podobne ako súčasný pápež nositeľom ceny Capri.

Vo svojej eseji sa zaoberá autentickou kultúrnou krízou berúc si za podklad stav vo Veľkej Británii v postmodernej situácii. Znakmi sú javy bežne prítomné aj u nás: rozpad rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, nárast zločinnosti. Svoje tvrdenia podopiera tiež štatistickými informáciami. Oproti „krivošíkovskému konzervativizmu“ tvrdo kritizuje neblahé dôsledky faktu, že sebecký individualizmus sa stáva prevládajúcim životným štýlom a všíma si tieto skutočnosti v rámci väčších sociálnych komunít – napr. susedstiev.

Fforde potvrdzuje slová z eseje Russella Kirka Civilizácia bez náboženstva (DQ 1 2005) o kritickom stave našej civilizácie.

Fforde vidí korene týchto negatívnych fenoménov v sekularizácii a dechristianizácii Európy. Konštatovanie, že Angličania nie sú kresťanským národom platí aj pre Slovensko.

Fforde pokladá za hlavnú interpretačnú matricu neblahého stavu spoločnosti materializmus: „… pohľady zjednotené v spoločnom neuznaní existencie Boha, či duše“ a citujúc Chestertona dodáva „ako skutočné herézy, vytvárajú deformované pohľady na to, kým sme, tým, že berú jeden aspekt nášho života a pozdvihujú ho na úroveň zvrchovanej pravdy“. Tieto dominujúce sekulárne pohľady pod seba subsumujú „humanizmus“, „racionalizmus“, „rightizmus“, relativizmus, ekonomizmus, animalizmus, sexualizmus, atď.

Takýto život vidí rozporný s „životom podľa ducha“ ako o ňom hovorí Sv. Pavol a na druhej strane spojený s „temnou stránkou ľudskej spirituality“. Dôsledkom týchto fenoménov je podľa Fforda smerovnie k ničote, vyjadrený aj vo forme desocializácie spoločnosti. Tieto skutočnosti majú napokon vyústenie v útokoch na ľudí žijúcich podľa ducha, ľahko viditeľný je príklad stále väčšej nevraživosti postmodernej európskej spoločnosti ku kresťanom, predovšetkým však k Cirkvi a hlásaným morálnym zásadám.

Fforde smerom na Slovensko vzťahuje svoj článok ako varovanie – podľa môjho názoru dávno po funuse, ktorý má ústiť do hlbšej analýza a teoretického a praktického vysporiadania sa s otázkami a pojmami „politiky, „politickej korektnosti“, ideológie trhové hospodárstva – tá sa na Slovensku stala permanentnou súčasťou názorového spektra tých, ktorí nadväzujú na whugovské tradície a označujú sa za konzervatívcov /poznámka P.F./ - radikálneho feminizmu, homosexuálneho hnutia…“. Fforde tiež spomína v podľa mňa nepodstatný problém neprítomnosti kresťanstva v paškvilnej euroústave, ktorý bližšie analyzoval Marián Kuna z Ružomberskej univerzity.

Nie celkom ornitologické úvahy

Za hlbšiu zmienku akiste stojí k Ffordovi kritická esej Juraja Šústa a Matúša Sitára s ironickým názvom Eticko-o(r)n(i)tologická esej, ktorá je asi tým najlepším z 20. komentárov uverejnených v knihe.

Dvojica trnavských filozofov nadväzuje na Ffordovské aristotelské úvahy o človeku ako tvorovi spoločenskom, ku ktorej patrí (dobrý) duchovný život. Priestorom v ktorom prichádza k názorovému stretu však je Ffordov názor, že hlavnou príčinou zlého stavu je teoretický materializmus.

Východiskom ich koncepcie tak nie je materializmus, ktorý je len symptómom, ale nezvládnutie vášní., spôsobené výchovnými nedostatkami. Fforde redukuje podľa nich problém pavlovského duchovného boja len na vonkajšiu (verejnú) sféru. Osobne sa však s názorom autorov nestotožňujem a skôr sa domnievam, že Fforda zaujíma práve dobovo špecifické – dôkazom nech je napríklad demonštratívny výpočet negatívnych izmov vyrastájucich s liberalizmu, ktoré Fforde predkladá ako významné prítomné v materialistickom nazeraní na svet. Vnútorný boj, ktorý je naopak dejinnou konštantou existenciálneho pnutia počas celých dejín je podľa mňa pre Fforda apriórny a tak skúma skôr vonkajšiu teoretickú paradigmu a jej dopady. Vo svetle tejto úvahy je esej trnavských filozofov síce komplementárna ako sami píšu, ale nie celkom oprávnená voči Ffordovi.

Kritika nezvládnutia vášní – určite nie je oprávnená a na mieste výlučne len pre modernú spoločnosť, avšak v modernej spoločnosti je nebývale pozitívne prijímaná a podporovaná a správnu výchovu v užšom i širšom zmysle likvidujúca – je samotná veľmi dôležitá a patrí do mozaiky analýzy dekadencie súčasnej spoločnosti a teoretických modelov, ktoré ju ovládajú a vysvetľujú. Nezvládnuté vášne v dnešnej dobe sa nám ukazujú vo svetle inej skutočnosti, ktorá sa javí kľúčovou ako vo vzťahu k Ffordovej, tak Sitárovej a Šústovej eseji. Napokon podobné názorové sústavy, ktoré skrze liberalizmus spôsobili revolúciu v rozhodujúcej paradigme poznáme v dejinách dlho, jasné sú zdokumentované v herézach – manichejskej, katarskej, etc. – Ffordov materializmus popisuje lepšie Eric Voegelin a jeho „imanentizácia eschatonu“.

Teoretická paradigma ovládajúca spoločnosť prijímajúca nezvládnutie vášni ako oslobodenie človeka – ktorej symptómom je materializmus – stav spoločnosti a politika sa vzájomne recipročne ovplyvňujú.

Sitár zo Šústom vidia riešenie v ovládaní a kultivovaní vášní – samozrejme keď hovoria o prirodzených sebeckých vášňach majú tým na mysli tú prirodzenosť, v ktorej je už zahrnutý hlavný problém človeka – dedičný hriech, aby sa dostal k vláde rozum. To kladie pred nás rovnako otázky: potrebuje tento rozum zároveň vieru? A nedpredchádza rozum náhodou poznanie ako nakladať z vášňami? Aj ich vlastná úvaha to naznačuje.

A ešte jedna vec sa dá eseji vytknú a síce dojem, ktorý ostáva z jej závere, ktorý ako keby ostával v naivnej a dnes často prijímanej pacifistickej téze: Dávať dobrý príklad nestačí.

Ďalšie eseje

V prvej časti komentárov, ktoré sú viac kritické k Ffordovi ďalej Roman Kečka sa vo svojej eseji domnieva, že Slovenska sa nestane obeťou výpredaju Západu, táto téza však bez oporných argumentov, ktoré autor neudáva ostáva rovnako málo presvedčivá ako hlbšie neanalyzované porovnanie Maritaina a tých francúzskych prúdov, ktoré vychádzali z hodnôt starého režimu. Príspevok Jany Kaščákovej zas trpí redukcionistickými feministickými hyperbolizáciami postavenia ženy, čo dokumentuje aj čerpanie z propagandistickej dielne protikresťanského feministického vydavateľstva Aspekt. Táto esej by v knihe určite nechýbala.

Martin Cajthaml sa zaoberá rozlíšením relativizmu hodnotového a relativizácii pravdy. Podľa môjho názoru je však v tomto prípade toto teoretické rozlíšenie v konečnom dôsledku len málo dôležité. To, že relativizácia pravdy ešte nerobí z človeka nihilistu totiž neznamená, že sám pod sebou nezlikvidoval pevnú pôdu na ktorej stál. Nemožno tiež súhlasiť s pozitívnym náhľadom na Masarykovu filozofiu, ktorá má naopak svoj podiel na desocializácii.

Ladislav Kvasz vo svojej eseji preferuje riešenie problému skrze slovenskú tradíciu, vôbec sa však nevysporiadal s tým, že problémy slovenskej spoločnosti nie sú nijak originárny a paradigma ovládajúca slovenskú spoločnosť – i keď v inej miere ako je tomu vo Ffordovej Británii – nemá vôbec slovenské korene.

Zaujímavý príspevok predkladá na začiatku druhej časti, ktorá je Ffordovými tézami viac inšpirovaná Jozef Ďurček, ktorý sa zaoberá materializmom a komunizmus a súčasnými negatívnymi javmi. Poteší tiež esej Antona Laučeka, ktorá sa zaoberá u nás zatiaľ málo rozvinutým analyzovaním spoločenských javov v súvislosti s beletriou. Dôraz, ktorý dáva Lauček na kultúru je totiž skutočne nezanedbateľný, aj keď možnosti „duchovného boja“ sú pri vláde liberálnej paradigmy a odpadovej literatúry a`la Pišťanek, Hvorecký, či Matkin, podobne degenerovaného divadelníctva prinášajúceho zväčša dekadentné liberálne témy, etc., len veľmi obmedzené.

Ivan Moďoroši správne poznamenáva, že Ffordové výzvy pre slovenskú spoločnosť sú dávno realitou. Vzhľadom na to, že sa necháva inšpirovať Frommom, či de Chardinom, však táto esej upadá miestami do tvrdení, že porážka je vlastne víťazstvo, vyvarovanie sa pred negatívnym pohľadom aj keby bol pravdivý. To, že kresťanstvo v boji s herézami vydalo veľké diela nás predsa neoprávňuje k radosti, že tieto herézy boli. Ján Hrkút vo svojom príspevku prináša štatistickú konfrontáciu Slovenska s Britániou. Druhú časť uzaviera Peter Volek, ktorý si všíma pozitívne možnosti kresťanského pôsobenia proti desocializácii, avšak dáva im ďaleko väčší vplyv ako v skutočnosti majú.

Tretiu časť, v ktorej Ffordom načrtnuté otázky riešia autori esejí na základe svojho odboru otvára Juraj Považan úvahou o postmodernej dobe. Marek Babic zas rieši komparáciu postmodernej a neskorej antickej doby, vo väčšej miere však článok predovšetkým porovnáva dôsledky vplyvu kresťanstva na rozhodujúcu interpretačnú matricu v spoločnosti. Michaela Kováčová sa zaoberá premostením ako riešením problémov modernej spoločnosti. Táto veľmi častá téza spomínaná vo viacerých esejách a tiež často používané tvrdenie, že kresťanský slovník sa má modernej spoločnosti prispôsobiť si však neuvedomuje, že nejde len o slová – Tolkien by vedel rozprávať – liberalizmus totiž práve takto zdoláva svoje víťazstvá, že pozýva súpera na svoje bojisko, a do svojho slovníku prekrúcajúceho skutočnosť (je interrupcia prerušením tehotenstva?).

Žurnalistka Terézia Kolková si všíma úlohu médií na pozadí Ffordom načrtnutého stavu a jeho negatívne dopady, ktoré dopĺňa odobornou analýzou a viacerými inšpiratívnymi otázkami o vzťahu medzi jednotlivcom a médiami.

Katolícky kňaz a odborník na kanonické právo Ján Duda dáva niekoľko – skôr imunitných ako liečiacich – riešení pre desakralizáciu Slovenska. Navrhuje napríklad kvalitnú výučbu teológie – ja by som navrhoval aj kvalitnú výučbu apologetiky – viac mravnej odvahy a zodpovednosti cirkevných predstaviteľov. Menej možno súhlasiť s radikálnou separáciou Cirkvi od štátu – aspoň pokiaľ tento pojem nie je riadne vysvetlený, s preferovaním amerického modelu katolíckej Cirkvi, či dokonca naivnými tézami o Georgeovi Bushovi jr., ktorý úplne zlyhal ako pri ochrane nenarodeného života, tak vo vojne v Iraku.

Kniha, ktorú som v tejto recenzii stručne rozobral je rozhodne zaujímavá. Ffordova esej postihuje mnohé zaujímavé otázky na ktoré musíme hľadať odpovede, rovnako tak niektoré kritické vysporiadania sa s touto esejou sú podnetné, na druhej strane však mnohé ďalšie eseje na Ffordovu skrátka nedorástli. Samozrejme hlbší konzervatívny pohľad s „tradičnejšou“ myšlienkovou kritikou ostal aj z tohto diskurzu exkludovaný.

Peter Frišo, v skrátenej verzii uverejnené v DQ 1/2007

Rýn sa vlieva do Tibery

http://www.ikarmel.sk/ikarmel.pl?book_id=17239&page=book

S Fantasy na index

„Ó, synu človeka,

nevieš, ani netušíš, vidíš len

hromadu zborených sôch, do ktorých bije slnko,

mŕtvy strom nedáva tieň, svrček úľavu

a suchý kameň šum vody.“

T. S. Eliot: Pustatina

V rozhovore pre Rádio Vatikán vyslovil známy vatikánsky exorcista Gabriel Amorth aj túto myšlienku: „V pozadí Harryho Pottera sa skrýva znamenie kniežaťa temnôt, diabla“. Je zrejmé, že v dnešnej liberálnou paradigmou ovládanej spoločnosti, kde niektorým katolíkom nie je na pohoršenie ani blasfemické „prežúvanie“ hostie v Dan Brownovej Digitálnej pevnosti, sú romány Rowlingovej ešte väčším nebezpečenstvom. Útočia totiž plýživo a tak im podľahnú aj tí „odolnejší“. Práve preto sú podobné posolstvá od cirkevných predstaviteľov potrebné ako soľ. (Nepochopiteľne sa môže potom javiť, že pre diela v ktorých pozadí sa skrýva diabol už neexistuje index zakázaných kníh). Pritom „Potterovky“ sa usvedčujú celkom jasne: sakralizujú akúsi „bielu“ mágiu, nesprávne interpretujú dobro a zlo, skrátka sú nielen symbolom ale aj zdrojom vzrastajúceho neopohanstva a zmáhajúceho sa okultizmu v bývalej kresťanskej spoločnosti.

V súvislosti s tým sa dostali do médií aj názory dvoch austrálskych akademikov. Dr Lynne Hume a Kathleen McPhillip, editori akademických štúdií o ľudovej spiritualite hovoria, posvätné náboženské texty boli zatlačené „stredovekými mýtmi, komiksami a fantasy literatúrou“. Dokonca zachádzajú tak ďaleko, že za tento fakt zodpovedá i J. R. R. Tolkien, pretože inšpiroval tento „spirituálny vedľajší produkt“.

S tým akoby sa vynorila otázka, či patrí celé fantasy literatúra na index. Skúsme sa teda pustiť do tohto zaujímavého problému. Problém tohto druhu literatúry je už ten, že je problematické ho zadefinovať a tak sa rôzne koncepcie zhodnú akurát na určitej ne-reálnosti, teda, že fantazijná literatúra obsahuje v príbehu, ktorý opisuje prvky reálne neexistujúce. Rôzni literárni teoretici skúmajúci jej pôvod sa vracajú až do staroveku, napríklad k Homérovym slávnym eposom. V klasickej definícii potom Hugh Walker hovorí: „"Fantasy sú romantické rozprávania o dobrodružstvách vo fantasticky vykreslených svetoch".

Trošku genealógie

V súvislosti s tým sa však pred nami otvára množstvo ďalších problémov. Predovšetkým o fantasy literatúre ako o každej literatúre asi len ťažko môže platiť, že je zlá sama o sebe, pretože uteká pred realitou. Autor tohto textu si však uvedomuje rovnako to, že žáner fantasy má veľmi blízko k tomu, aby skĺzol k manicheizmu a určite sa približuje k apokryfným dielam, veď taký Šimon Mág je z tohto hľadiska priam archetypálnou postavou, na druhej strane predmet nášho skúmania takto redukovať nejde. Mohli by sme sa totiž uchýliť k obrazoborectvu, ktoré nám nikdy nebolo vlastné. Práve naopak. V epochách kedy hmotná kultúra dosahovala svoj horizont, napájaná zdravým prameňom katolíckej teológie sa jasne ukazovalo, že existuje správne narábanie zo symbolmi. Veľmi rád citujem túto pasáž z Chestertona, ktorý to dobre chápal: „Křesťanství bylo krásou, splozenou a ovládanou milionů ohavných příšer, i byl to podle mého přesvědčení zenit a poledne. Moderní umění a věda znamenají ve skutečnosti: pohotovost milionú nestvúr a neschopnosti uvést je v soulad, a já si troufám nazvati to rozerčvaností a rozkladem. Nejkrásnejší pozústatky Elginových mramorú představují koně, jedoucí ke chrámu panny. Křesťanství dospělo se svými chrliči a podivnústkami k tvrzení, že osel múže býti něco více než všichni koně na světe, jde li opravdu ke chrámu.“ (podtrhol P.F)

V týchto slovách sa odkrýva aj náš postoj k fantasy. Ide o to, či „kráča ku chrámu“. Môžeme sa ponoriť do hlbín minulosti a vziať si ponaučenie, ktoré neskôr zhrnieme, keď sa zastavíme pre Tolkienovi. Mali sme fantasy literatúru hájacu staré božstvá a na druhej strane fantasy literatúru, ktorá používala symboliku ako preklenovací most od pohanstva smerom ku kresťanstvu. Nie vždy celkom chápeme, že aj veľké boje o ľudskú dušu sa niekedy odohrávali na málo preskúmaných bojových poliach literárnych príbehov. Máme veľké príbehy (napr. spomínané mýty stredoveku – o kráľovi Artušovi, Béowulfa, Pieseň o Rolandovi) „smerujúce ku chrámu“ a máme dlhú tradíciu kráčajúcu „preč od chrámu“, stotožňujúcu sa s tým, čo Rio Presiner nazýval okcidentom, teda gnostický underground. Sem patria trubadúri, sem patrí Tristan a Izolda, ktorých katarské korene analyzoval Denis de Rougemont v diele Západ a láska. Podľa Rougemonta sa tieto katarské korene ťahajú až do dnešnej literatúry, o ktorej gnostickom podklade /napr. v Da Vinciho kóde gnosticizmus už celkom neskrývaný!/ sa dá stále ťažšie pochybovať. V súvislosti so vzostupom liberalizmu v spoločnosti však nadobúdajú novšiu a otvorene nepriatelskejšiu formu, ktorá bola v spomínaných dielach minulosti ešte len v náznakoch. Naopak nesmieme v historickom exkurze opomenúť veľmi významné a neopomenuteľné rytierske príbehy, ktoré už mali mnoho prvkov z modernej fantasy, predovšetkým príhody Amadisove. Tie boli veľmi obľúbenou literatúrou aj napriek tomu, že stále nové a nové príbehy vrstvili obrovské množstvá nekonzistencií, čo podnietilo výborného katolíckeho literáta Miguela Cervantesa de Saavedra k napísaniu Dobrodružstiev Dona Quijota de la Mancha. Môžeme teda hovoriť o tom, že vedľa seba ostávali v „prehistorickom období“ fantasy dva prúdy. Jeden by si zaslúžil odmietnutie, druhý poctu.

Moderná fantasy

Prejdime teraz k tzv. modernej fantasy literatúre. V nasledujúcich riadkoch nájdeme potvrdenie, že dištinkcia, ktorú sme odhalili v proto-fantasy pokračuje aj v tej modernej, samozrejme s nárastom ako kvantity, tak s vnútornými zmenami, ktoré sú charakterizované čoraz otvorenejším „kráčaním od chrámu“, často kráčaním k zlu, ako povedal inými slovami vatikánsky exorcista o Harrym Potterovi.

Na začiatku modernej fantasy – lepšie povedané negatívneho prúdu – stojí pravdepodobne barbar Conan, dielo rozorvaného samovraha Roberta Erwina Howarda. Ešte to nie je Harry Potter, mnohé je tu však už načrtnuté, napriek určitým pozitívnym črtám Conana, ktoré však a v tom je hlavný problém nie sú kultivované kresťanstvom. Na druhej strane brehu stojí osoba oveľa pozoruhodnejšia, oxfordský profesor J.R.R. Tolkien. A tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Tolkien píšuci „anglický“ mýtus sám povedal: „A rovnako ako je reč vynálezom o predmetoch a myšlienkach, tak je mýtus vynálezom o pravde“. A na inom mieste hovorí: „Mýtus a rozprávka musia v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd – či neprávd – no tie nesmú byť rukolapné…“. Doplniť ho môžeme slovami Erica Voegelina analyzujúceho iný, Platónov mýtus: „Slovo pravdy nie je prístupné každému… príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu“. Keďže však „... zakúšaná pravda /vyjadrená v mýte/ … je stále obklopená silami smrti“, prichádza „… k neustálemu sporu medzi spásonosným Slovom – verbum caro factum est! - zachráneným pred smrťou a jeho neprijímaním“, význam mýtu odrážajúceho pravdu a vedúceho k prijatiu pravdy sa nestráca. Nie je to náhoda, Tolkien v neopohanskej dobe opäť volá symbolmi, ktoré spoločnosť nutne potrebuje pre svoju sebainterpretáciu, aby otvoril cestu ku spáse. Tolkien sa svojimi pohnútkami pri tom nijak netajil, za jeho dielom sú jasné katolícke, teologické zámery, na ktoré – ako nás informuje jeho syn Christopher – kládol čím viac sa blížil smrti dôraz. V tom možno vidieť aj skutočnosť, ktorú kritizoval v jednom našom rozhovore Branislav Michalka a síce, že Tolkienovo dielo nemá monumentálnosť starých eposov a ság, ale je v ňom veľa psychologizácie. Dôvodom sú práve základy na ktorých dielo stojí.

Tolkien dokonca v jednom z listov neváha svoje dielo katolíckym nazvať. Charles A. Coulombe si to všíma a poukazuje ako sa v Tolkienovom diele odráža jeho presvedčenie ultramontánneho katolíka u ktorého všetko pramení v Eucharistii. V diele sú jasné vidieť postoje katolíckeho monarchistu, kde Aragorn stelesňuje ideál kráľa a Gandalf ideál pápeža. Nakoniec aj Tolkeinov pohľad na mýty, odráža že má na mysli to, čo Chesterton so svojim „oslom kráčajúcim ku chrámu“. Tolkien totiž hovorí: „Pochádzame z Boha a mýty, ktoré tkáme, hoci obsahujú bludy, nevyhnutne budú zrkadliť i štipku večného svetla, večnej pravdy, ktorá je u Boha. Áno, len vytváraním mýtov, len tým, že sa stane „pritvoriteľom“ a vymýšľa príbehy, môže človek ašpirovať na stav dokonalosti, ktorý poznal pred svojím pádom. Naše mýty môžu byť zblúdilé, ale hoci veľmi neisto, predsa len smerujú k pravému prístavu, zatiaľ, čo materialistický „pokrok“ vedie len k zívajúcej priepasti a Železnej korune zlej mocnosti“. Áno, mýtus ešte nie je pravda, ale jeho poslaním ani nie je odhaliť pravdu, ale viesť k pravde, to je to katolícke uvedenie do súladu chrličov a tisícov „nestvůr“, aby viedli nie k zlu ale k oslave Boha, ktorému bolo všetko podložené pod nohy. A Tolkien samozrejme nemôže za to, že jeho dielo výborne prijaté a napísané „krvou jeho srdca“ ostalo pre väčšinu nepochopené, ako sám trpko poznamenal: „Umenie na nich působí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití.“ Úloha mýtu ako udania smeru cesty k plnej pravde je v sekulárnej spoločnosti veľmi ťažké. To však nie je Tolkienova chyba.

Tolkien sa stal tvorcom druhého prúdu fantasy, smerujúceho k chrámu. Treba upozorniť, že Tolkien často patrí do modernej fantasy skôr pre akýsi enumeratívny výpočet znakov jako preto, že by skutočne jeho dielo bolo súmerateľné napríklad so zvyškom fantasy, zvlášť s produktmi ako Harry Potter.

Treba poznamenať, že napríklad aj C. S. Lewisove Kroniky Narnie sú týmto typom fantasy. Lewis však spravil mnoho podstatných chýb, predovšetkým preto, že spravil, to čo by Tolkien nikdy neurobil. Lewis explicitne vplieta Krista do deja v podobe Aslana spôsobom aký by Tolkien nikdy nedovolil, pretože toto patrí evanjeliu a nie mýtu!

Táto cesta fantasy však v dobe relativizmu a postavenia zábavy na piedestál bola veľmi rýchlo potieraná v prospech druhého prúdu, ktorý začal vzrastať. Prúd pri ktorého zrode stál podľa teoretikov fantasy Tolkien je dnes kritizovaný za to, že prináša jasne daný boj dobra so zlom, akoby sa na základe toho nedal už dnes napísať dobrý a poučný príbeh. Preto skôr hodnotia nápaditosť, väčší vstup pseudomystiky, okultizmu a démonizmu. Invencia je dôležitejšia ako obsah. Veľkú chválu si vyslúžil napríklad ruský pravoslávny spisovateľ Sergej Lukjaněnko (moja recenzia na Nočnu hliadku sa nachádza v časopise Impulz 3/2006). Nie, že by Lukjaněnko neukázal spisovateľský talent, problém je rámec jeho príbehov začínajúcich Nočnou hliadkou. Vytvoril totiž svet, kde dobro a zlo strácajú svoj zmysel. Je to svet akosi postavený „mimo dobro a zlo“ pretože dobro a zlo už spolu nebojujú a ochrancovia dobra samotní nie sú v žiadnom prípade dobrí, ale iní. Lukjaněnko tak stvoril malé peklo na zemi, ktorého teologické základy sú naozaj desivé a to aj keď prihliadneme na poľahčujúcu okolnosť, že Lukjaněnkove postavy o správnosti tohto systému neustále pochybujú.

Záver

Súčasná fantasy literatúra v sebe naozaj nesie veľa negatívneho. Z diel ako je Harry Potter sa na nás – a čo je horšie na pomerne bezbranné deti – valí zlo skryté v zlatom obale. Celá fantasy sa však v žiadnom prípade nedá vopchať do jedného mecha a odvrhnúť. Stále sú tu dva prúdy a ten, ktorý sme sa odhodlali hájiť patrí k vysokej katolíckej kultúre ako v dejinách tak dnes. Najlepším príkladom je tu dielo profesora Tolkiena. Keďže však v modernej liberálnej spoločnosti dominujú gnostické intepretačné pravidlá výkladu spoločnosti odráža sa to aj v literatúre ako poznamenal napríklad Hans Jonas.

Pre fantasy to platí o to viac, že najviac balansuje nad priepasťou manicheizmu, ako sú však potrebné pre človeka symboly, tak je potrebný aj tento druh literatúry. Na nás je vedieť rozoznávať, čo nás vedie do chrámu a čo od chrámu vedie ku kolaborácii s kniežaťom temnôt. Proti tomu, čo vedie ku kniežaťu temnôt sa musíme postaviť. Pretože práve táto literatúra patrí na index zakázaných kníh.

Peter Frišo, uverejnené v Te Deum, www.tedeum.cz, č.1/2007

Morgothova kliatba

recenzie na Húrinove deti v liberálnom časopise .týždeň od Petra Friša

http://tyzden.sk/sk/kultura/article13.php

TOLLERS

„Elen síla lumen omentielvo! Nech hviezda svieti na hodinu nášho stretnutia!“

Keď v malom juhoafrickom mestečku Bloemfontein prišlo 3. januára 1892 na svet malé – a ako napísal jeho otec svojej matke – „silné a zdravé“ dieťa, málokto tušil, že sa narodila jedna z najväčších osobností kultúry 20. storočia. Bol to John Ronald Reuel Tolkien.

Detstvo plné dobrodružstiev mu krivil len smutný odchod rodičov z tohto sveta: otec zomrel, keď bol chlapec ešte veľmi malý. Neskôr odišla aj matka, ktorá mala však na synov život veľký vplyv. V Anglicku, plnom nenávisti voči katolíkom, prijala katolicizmus a navyše poskytla synom vysoko kvalitné vzdelanie. Po jej smrti sa mladých Tolkienovcov ujal otec Francis Morgan, kedysi slúžiaci pod J. E. kardinálom Newmanom. Ronald sa zatiaľ vzdelával, čoskoro ovládal latinčinu, gréčtinu, francúzštinu a nemčinu. Uchvátila ho stará angličtina, zvlášť staroanglická básnická skladba Béowulf.

V tomto období stretol spriaznenú dušu, ktorá mu mala byť dlho oddanou – Edith Brattovú. Podľa otca Francisa mala mať však prednosť škola. Ťažkú skúšku do Oxfordu na prvýkrát nezvládol a zdrvený si napísal do denníka: „Skľúčený a v tme ako vždy. Pomôž mi Pane Bože, cítim sa slabý a unavený“. S priateľmi vytvoril slávny Čajový klub. Bol to T.C.B.S. (Čajový klub Barrowovej spoločnosti).

V apríli 1910, keď uzrel Tolkien v divadle Petra Pana, do denníka si napísal: „Nepopísateľné, ale do smrti na to nezabudnem. Škoda, že so mnou nebola Edith“. Okrem Barrieho, však Tolkiena ešte viac ovplyvnil katolícky mystický básnik Francis Thompson.

V decembri 1910 sa opäť vydal do Oxfordu, tentoraz s väčšou dôverou a uspel. Na Exeter College sa dal na štúdium klasických jazykov, najviac ho však zaujímali filologické cvičenia a prednášky, ktoré viedol Joseph Wright. Vstúpil do Esejistického klubu a Dialektickej spoločnosti, založil tiež vlastný klub pod názvom Apolaustikovia. Na jar 1914 získal Skeatovu cenu za angličtinu.

To už však v Európe vypukla 1. svetová vojna. Sprvu ho nezasahuje. 22.marec 1916 bol Tolkienovým šťastný dňom: konečne si vzal milovanú Edith, naviac s požehnaním otca Francisa. Šťastie však netrvá dlho a už 6. júna je ako vojak vo Francúzsku. Vojna pre neho bola katastrofou: prišiel o najlepších priateľov, sám ochorel tak vážne, že sa musel vrátiť do Británie, kde ostal – väčšinou v nemocnici – už do konca vojny. Jeho priateľ Smith, niekoľko dní pred tým, ako padol, povedal: „Hovor to, čo som sa pokúšal povedať ja, dlho potom, čo tu už ja nebudem“. Bola to výzva pre vytvorenie veľkej mytológie. Po návrate z Anglicka sa Tolkien rozhodol, že nemožné spraví možným. Nazval knihu, ktorú začal písať Knihou stratených príbehov, nakoniec sa však mala volať inak.

Počas vojny zažili Tolkienovci aj krásne chvíle. Pri Roose si našli lesík s porastom bolehlavu a tam sa túlali. Ronald spomínal ako Edith vtedy vyzerala: Vlasy mala havranie, pleť čistú a vedela spievať a tancovať. Spievala a tancovala mu v lese a z toho vzišiel príbeh, ktorý mal byť pre Silmarillion ústredný: povesť o smrteľnom človekovi Berenovi milujúcom nesmrteľnú elfskú dievku Lúthien Tinúviel, ktorú prvýkrát videl tancovať medzi bolehlavmi v lese. Tento príbeh mal dať v konečnom dôsledku aj názov celej Tolkienovej mytológii.

O Edith Ronald po jej smrti povedal: „Bola (a vedela to) mojou Lúthien… Stále (predovšetkým, keď sme boli sami) sme sa stretávali na lesnej paseke a mnohokrát šli ruka v ruke, aby sme unikli tieňu hroziacej smrti pred svojim posledným lúčením“.

Oxfordským profesorom

Po vojne začína kariéru vysokoškolského učiteľa. V Leedse je veľmi obľúbeným a ako 32-ročný získava profesúru. Následne odchádza do Oxfordu. V roku 1929 sa rodina presťahovali na Northmoor Road v Oxforde, do miesta, ktoré si neskôr Tolkien obľúbil.

Tolkien sa obliekal jednoducho. Nemal rád industrializáciu a zmenu prostredia v mene pokroku, obzvlášť nemal rád cesty a automobily. Sám vždy miloval prírodu, najmä stromy. Celé prostredie naokolo bolo podľa neho zmenami skazené – skazené v padlom svete. V tomto pesimistickom postoji sa odrážal autorov smútok za matkou, ktorá bola pre neho mučenicou pre katolícku vieru. Tolkienova oddanosť katolíckej Cirkvi bola bezvýhradná. Zdrojom nepohody však pre neho bolo liturgické používanie angličtiny namiesto latinčiny.

Nemal rád demokraciu: „Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci. A potom budeme mať – a máme – otroctvo“. Naopak, imponovali mu hodnoty feudálnej spoločnosti, ako sa raz vyjadril: „Keď si zložíte klobúk pred pánom zemanom, možno, že je to sakramentsky zlé pre pána zemana; ale sakramentsky dobré pre vás“.

Bol výborným učiteľom, ktorého mali žiaci veľmi radi a nezabúdali ako začínal prednášky o Béowulfovi zvolaním Hwaet! Jeden z jeho žiakov dokonca charakterizoval jeho hodiny ako hostinu, na ktorej žiaci boli hostia a Tolkien bardom. Do filológie samotnej vniesol ľudskosť a precítenosť. A bol neuveriteľný puntičkár, s obrovským zaujatím pre presnosť a detailnosť.

Jedenásteho mája 1926 vstúpil do Tolkienovho života chlapík, ktorý sa mal stať jeho výborným priateľom; chlapík, ktorého meno je dnes mnohým veľmi dobre známe a ktorého dielo hádam ešte viac. Bol to Clive Staples Lewis, prezývaný „Jack“. Čoskoro získali k sebe títo dvaja páni vzájomnú náklonnosť. V máji 1927 získal Tolkien Lewisa pre Uhľohryzov, ďalšiu z mnohých spoločností. Uhľohryzi sa venovali čítaniu islandských ság. Lewis v knihe Prekvapený radosťou o Tolkienovi napísal: „Keď som prišiel na svet, varovali ma, aby som nikdy nedôveroval žiadnemu pápežencovi a keď som prišiel na anglistiku, varovali ma, aby som nikdy nedôveroval žiadnemu filológovi. Tolkien bol jedno aj druhé“. Lewis sa narodil v ulstersko-protestantskej rodine, postupne od agnostika a záľuby v pohanských mýtoch prešiel až k anglikanizmu, čo Tolkiena ako katolíka príliš nenadchlo. Rovnako ako niektoré jeho práce za ktoré ho nazval „teológom pre každého“. Lewis s Tolkienom založili neskôr Inklingov, veľmi plodnú literárno-spoločenskú spoločnosť.

Hobit

V priebehu dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa Tolkien pohyboval v dvoch líniách – písal príbehy pre deti a vznešenejšie legendistické témy. Okrem niekoľkých básni však zatiaľ nevydal nič. Jedného letného dňa ale prišlo k zmene. V pracovni na Northmoor Road Tolkien známkoval písomky a na jednu zrazu napísal: „V istej podzemnej nore býval jeden hobit“ a vtedy sa mu v mysli začal rodiť jeho príbeh. Hobit dostal nakoniec meno Bilbo a priniesol nielen skvelé dobrodružné rozprávanie o hobitovi, ktorý žije pokojným a pohodlným životom s pekným hobitím obydlím a množstvom jedla, až kým raz nepríde mierne „bláznivý“ čarodejník Gandalf s tlupou trpaslíkov.

Tolkien o hobitoch a sebe poznamenal: „V skutočnosti som vo všetkom okrem veľkosti hobit. Mám rád záhradky, stromy a poľnohospodársku krajinu bez mechanizácie, fajčím fajku, obľubujem dobré a jednoduché nemrazené jedlo; hnusí sa mi francúzska kuchyňa, páčia sa mi ozdobné vesty a dokonca sa ich v týchto šedých dňoch opovažujem nosiť. Mám rád huby z lúk, mám veľmi jednoduchý zmysel pre humor.“

„Hobiti sú jednoducho anglickí vidiečania, zmenšení, pretože sa v tom zrkadlí obvykle malý dosah ich obraznosti – nie však malý dosah ich odvahy, alebo latentnej sily“. Hobit vyšiel u George Allen & Unwin po tom, čo desaťročný Rayner Unwin knihu nádherne ohodnotil. C. S. Lewis napísal v Times nadšenú recenziu a kniha sa stala bestsellerom.

Pán Prsteňov – napísané krvou srdca

Po takom úspechu sa samozrejme Unwin dožadoval pokračovania o hobitoch. Devätnásteho decembra 1937 tak Tolkien mohol v jednom liste oznámiť: Napísal som prvú kapitolu nového príbehu o hobitoch – „Dlho očakávaná oslava.” To bola prvá kapitola príbehu, ktorý neskôr dostal názov Pán prsteňov. Písanie knihy mu zabralo mnoho času, keďže sa mu venoval až s obsedantným puntičkárstvom. Písal ho dokonca cez druhú svetovú vojnu. Na konci roku 1947 Tolkien konečne dokončil Pána Prsteňov. Práce na jeho revidovaní mu však trvali až do jesene 1949. C. S. Lewis bol nadšený (očividne viac ako Tolkien Kronikami Narnie) a Tolkien sa o knihe vyjadril: „Napísal som to krvou svojho srdca, takou aká je, hustá, alebo riedka, ničoho iného nie som schopný.“ Príbeh bol teda po dvanástich rokoch dokončený. Dlho však trvalo, kým prišlo k vydaniu.

Až v roku 1952 napísal Rayner Tolkienovi a ponúkol mu ako gážu 50-percentný podiel na zisku. Tolkien neobvykle rýchlo urobil posledné revízie, pričom stále podotýkal, že kniha nie je trilógiou a i keď má tri časti, ide o kontinuálny dej. Keď sa vydanie diela priblížlo, Tolkien podotkol: „Bojím sa vydania, pretože nebude možné nerobiť si hlavu s tým, čo sa hovorí. Nastavil som srdce ako terč“.

V lete 1954 bola kniha – presnejšie prvý diel Spoločenstvo prsteňa – konečne vydaná. Hneď o pár dní na to vyšla v časopise Time & Tide nadšená recenzia. Autorom bol kto iný – C. S. Lewis. Aj ďalší recenzenti sa vyjadrovali pochvalne, preto sa prvé vydanie rýchlo rozobralo a prišla dotlač. V novembri vyšli Dve veže a kritika ich opäť prijala s nadšením. Všetci navyše dychtili po trojke, lebo Frodo ostal na konci dvojky uväznený v Cirith Ungole. Za všetkých to vyjadril recenzent Ilustrated London News: „To napätie je kruté.“

Návrat kráľa vyšiel prvýkrát až v 20. októbra 1956. Kritika hodnotila dielo pozitívne, dokonca sa objavili hlasy o najpozorohudnejšom diele v dejinách vôbec. Predaj stále stúpal. Dielo sa začalo prekladať, prvý preklad bol do holandčiny. V Amerike predaj knihy čoskoro presiahol milión kusov, porážal aj knihy Salingera či Goldinga. Postupne sa vytvoril univerzitný kult, prepukla tolkienománia. Autor to však považoval za poľutovaniahodné. Povedal: „Umenie na nich pôsobí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití. Mnoho mladých Američanov je príbehom zaujatých takým spôsobom ako ja nie som“. Na konci roku 1968 bolo predaných okolo troch miliónov výtlačkov Pána Prsteňov.

Majster sa vracia k svojmu Spasiteľovi

Tolkien sa stal slávnym, no on túžil po pokoji a súkromí. Napokon v roku 1959 odchádza z profesorského miesta. Dal sa do práce na Silmarillione a opäť puntičkársky sa rozhodol, že celé dielo potrebuje prestavbu. Bohužiaľ, venoval mu dosť málo času, čo ho veľmi skľučovalo. Cítil, že dni sú prázdne a život sa mu už zdal nudný. Navyše 22. novembra 1963 zomrel C. S. Lewis, čo Tolkien okomentoval slovami: „Zatiaľ som mal normálne pocity človeka v mojich rokoch – ako starý strom, ktorý po jednom stráca listy: toto mi pripadá ako rana sekerou niekde pri koreňoch“. Odmietol napísať nekrológ, trávil však hodiny premýšľaním nad Lewisovým posledným dielom Dopisy Malcolmovi, prevažne o modlitbe. Svoje depresie pretavil v dopísanie príbehu Kováč z Wooton Major. Znovu začal pracovať na Silmarillione, predovšetkým ho dával do súladu s Pánom Prsteňov. Čoskoro ho však čakala ďalšia tragédia: 29. novembra 1971 zomrela Edith/Lúthien.

Po smrti manželky sa Tolkien venoval rodine, synom, vnúčatám a bratovi Hillarymu. So synom Christopherom často diskutoval o Silmarillione. Staroba a choroby ho však veľmi rýchlo zložili. Druhého septembra 1973 tento veľký katolícky umelec odišiel z tohto sveta.

Peter Frišo

uverejnené v časopise DonQuichotte

Nie až tak svätý Leibowitz

Walter M. Miller: Svatý Leibowitz a vládkyně divokých koní., Laser : Plzeň, 2005.

Chválospev na Leibowitza namiesto úvodu

Walter M. Miller je pokladaný za klasika science-fiction literatúry. Určite tomu do veľkej miery napomohlo dielo, ktoré nami recenzovaný román predchádza: Chválospev na Leibowitza. Žiadny recenzent neopomenie, že kniha je dramaticky ovplyvnená udalosťami doby, v ktorej Miller knihu napísal. Ľudstvo nielenže vstúpilo do nukleárnej éry poháňané progresivistickými bludmi, ale navyše sa ocitlo uprostred studenej vojny, ktorá sa mohla veľmi ľahko premeniť na vojnu poriadne horúcu – a to len niekoľko rokov po najstrašnejšej vojne, akú zažilo. Veď v roku 1955, keď bola prvýkrát publikovaná prvá časť Chválospevu, bolo spustenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki ešte vnímané ako prítomnosť.

Keď napokon Chválospev v roku 1959 vyšiel (české vydanie prišlo v roku 1994), mal tri časti tvoriace samotné príbehy, nazvané: Fiat homo, Fiat lux, Fiat voluntas tua. Kniha sa okamžite stala kultovou, dodnes patrí medzi povinnú literatúru amerických univerzít.

Opisuje, ako nepoučiteľné ľudstvo spôsobilo atómový výbuch, ktorý zničil civilizáciu. Americký žid Edward Isaac Leibowitz konvertuje na katolicizmus – podobne ako samotný Miller – a založí mníšsky rád: Leibowitzovu albertiniánsku regulu, ktorá uchováva knihy, poznatky a vedomosti ako stredovekí mnísi. Z Leibowitza sa však neskôr stáva mučeník a potom svätec. Opátstvo zatiaľ uchováva Memorabiliá – knihy a poznatky spred plamennej potopy.

Vo Fiat homo opisuje Miller príbeh novica brata Francisa Gerarda z Utahu, odohrávajúci sa v 26. storočí. Brat Gerard sa dostane do sporu s opátom Arkosom, ktorý sa obáva, že Leibowitzove práce, ktoré Gerard objavil, môžu byť problémom pri Leibowitzovej kanonizácii, no nakoniec jej dopomôžu a Francis sa dostáva do Nového Ríma za pápežom po účasti na kanonizačnej omši. Gerarda nakoniec zabijú mutanti, osoby geneticky poškodené následkom nukleárneho výbuchu.

Vo Fiat lux, v 32.storočí prichádza v tomto svete k určitej renesancii. V tejto časti sú veda a technika na vzostupe. Zároveň je prenasledovaná Cirkev, ako aj mnísi, ktorí vzostup umožnili.

Fiat voluntas tua sa odohráva na konci 38.storočia, svet sa dostal do postmodernej éry. Prichádza k studenej vojne medzi Atlantickou konfederáciou a Ázijskou alianciou a neskôr k ďalšiemu nukleárnemu výbuchu. V knihe sa riešia viaceré etické otázky (eutanázia) a otázky dekadentnej postmodernej spoločnosti.

Brat Černozub

38 rokov trvalo, kým prišiel nový román týkajúci sa opátstva sv. Leibowitza a Millerovho post-nukleárneho sveta. Stalo sa tak v roku 1997 a český preklad, ku ktorému pridám pár poznámok nižšie, sa objavil v kníhkupectvách minulý rok.

Pritom treba priznať, že Sv. Leibowitz a vládkyňa divokých koní je skôr dielom náležiacim k fantasy literatúre ako priamo k science-fiction. Napriek tomu, že dej je umiestnený do budúcnosti – 1500 rokov po nukleárnej katastrofe – vychádza skôr z minulosti a vyznieva ako karikatúra na stredovek, v niektorých ohľadoch podarená a v niektorých nie, v každom prípade do veľkej miery ovplyvnená autorovým vlastným bojom o spásu svojej duše. Smutné konštatovanie, že autor nakoniec tento boj prehral a dopadol tristanovsky, keď spáchal samovraždu nezmieriac sa so smrťou svojej ženy, má svoj význam už preto, že Miller už v čase písania románu od katolicizmu odpadol, čo sa samozrejme v románe do veľkej miery prejavilo. Napokon dielo ostalo nedopísané a tak ho musel dokončiť Terry Bisson. Na druhej strane, Miller bol katolíkom značnú väčšinu svojho života a do diela preniesol nadobudnutú erudíciu. Pre nekatolíka môžu byť preto niektoré informácie poučné, nemusí – a to platí aj pre mnohých katolíkov – však porozumieť všemožným Millerovým odkazom a narážkam. Pre to, aby si čitateľ mohol toto dielo skutočne vychutnať sú potom poznatky katolicizmu, religionistiky, či histórie priam nevyhnutné. Inak sa musí uspokojiť so zaujímavým dejom. Hoci sa dá Millerovi mnohé vyčítať, tak určite nie prvoplánovosť. Dielo má svoju stanovenú štruktúru v ktorej sa každá kapitola začína príslušným pravidlom podľa reguly sv. Benedikta z Nursie.

Dej sa začína v známom opátstve sv. Leibowitza. Tu sa zoznamujeme s bratom Černozubom od sv. Juraja, obráteného nomáda a znalca rečí, ktorý tu pracuje v skriptóriu na evanjelizačnom projekte, ktorý mu určil opát kardinál Jarad. Komičnosť a irónia, s ktorou Miller narába v celom príbehu, sa prejavuje už tu, keďže Ctihodný Boedullus nebude práve najlepším textom na preklad, keďže nomádmi pohŕda. Černozubove pochybnosti, nomádska nespútanosť, povaha dieťaťa a neposlušnosť, ktoré sa premietnu v odpor k prekladaniu Boedulla, však vyústia v to, že Černozub chce opustiť Leibowitzovo opátstvo. Do toho však zasahuje skutočnosť, že opát Jarad musí odísť na konkláve, keďže pápež Linus VII. zomrel. A nakoniec odchádza aj samotný Černozub, ktorého si za sprievod vyžiada šedá eminencia Cirkvi kardinál Hnedáčik. Ten cestuje spolu s cudzokrajným osobným strážcom Wu-shinom a neskorším hlavným nomádskym šarfom Churom Honganom. Cestou stretávajú genetických mutantov – geňákov. Černozub s jednou z nich, zvanouc Aedrea poruší sľub čistoty, posledný, ktorý ešte neporušil. Brat Černozub je vôbec podivným hrdinom a ešte podivnejším mníchom, vo vnútri predsa len ostal viac nomádom ako rehoľníkom, čo podobne ako u iných postáv odráža Millerovu osobnú tragédiu. Pápež sa volí v exile vo Valane, ktorá je odkazom na Avignon. Okrem Hnedáčka vystupujú do popredia ešte kardinál Sorely Nauwhat, kardinálka N`orská a v pozadí je texarský arcibiskup kardinál Urion Benefez, rodinne spriaznený s vládcom centralizujúcej sa Texarskej ríše siedmym hanneganom Filpeom Harqom. Tu sa splietajú dohromady tiež nitky Hnedáčikovho veľkého plánu na zničenie moci Texarku, ktorý sa snaží postaviť nad cirkevnú moc a dostať Cirkev do svojho područia, využiť ju na svoje plány cez povýšenie svetskej moci.

Tu sú znalosti dejín a filozofie dobré pre lepšie pochopenie. Proti pôvodnému konceptu dvoch mečov vystupujú názory gnostikov ako Marsilius z Padovy, či Viliam Ockham. O podobnú absolutizáciu moci ide i Filpeo Harqovi a kardinál Hnedáčik chce takejto strate nezávislosti Cirkvi zabrániť. Určite nie náhodou pripomína táto dejová línia dejinný súboj medzi Bonifácom VIII. a francúzskym kráľom, spupným Filipom IV., podobne ako na iných miestach knihy, kde sa nachádzajú zjavné, či menej zjavné kontextuálne narážky. Ide však o karikatúru. Celkom zjavným príkladom je, že Hnedáčik cituje záverečné slová buly Unam sanctam.

Voliace konkláve je samo o sebe škandalózne, prekypuje Millerovou trpkou iróniou. Narušujú ho Valančania, choroby, jeden z účastníkov je dokonca zabitý Texarčanom, ani kardináli nie sú najvzornejší, napríklad kardinál Ri má manželku a dve konkubíny. Napokon je zvolený za pápeža miestny pustovník a mystik Amen Výr (v českom preklade je Drozdík, čo je dosť zlý preklad, ako upozornil Jan Regis Havliš, ktorý knihu recenzoval pre Fantasy Planet). Ten je zvolený len pod dojmom uplynulých udalostí a pre dlhú – čo je horšie, zrejme heretickú – reč, ktorá kardinálov odzbrojila. Napriek tradícii si necháva svoje meno a tak Amen I. začína svoj pontifikát. Sám je asketický excentrik, niečo medzi karikatúrou sv. Celestína V., majstrom Eckhartom a kmeňovým šamanom. Dokonca sa príležitostne premieňa na pumu. Hneď po svojom zvolení pápež Amen I. príde s tvrdými krokmi: ohlási návrat do Nového Ríma, uvalí kliatbu na Valanu do doby, kým sa prihlásia narušitelia konkláve. Neskôr však robí aj nepríjemné a hlúpe veci: napr. povolí svätenie žien napriek tomu, že nemá ani nemôže mať na to oprávnenie. Sorely Nauwhat, ktorý neskôr prešiel k Filpeovi, konštatoval na vrub jeho činnosti a zmenu zákona o pápežskej rezignácii: „Chystá si svoj vlastný odchod“. To patrí ku koloritu podivného pápežstva Amena I.

Texark túto voľbu odmieta a Benefezova strana odchádza z mesta bez uznania pápeža. Schizma a vojna sú vo vzduchu. Černozub sa vo Valane naopak opäť stretol s Aedrou a pokračoval v porušovaní svojich sľubov, neskôr sa dozvie, že Aedrea porodila deti.

Kardinál Hnedáčik po konkláve odchádza k nomádom ako vyslanec Cirkvi a splnomocnenec pápežov, dokonca je vysvätený na kňaza a biskupa palermského a dostáva do správy kostoly v nomádskej oblasti. Sprevádza ho Wu-shin a osobná stráž kardinála Ri. Hnedáčik si musí získať priazeň nomádov a tak sa zúčastní pohanského rituálu, aby ho kmene prijali, pričom nie je jasné, či je pre neho, ktorý je pôvodom podobne ako Černozub nomád, rituál spojený s vierou v bohyňu – vládkyňu koní, alebo len strategickým krokom pre získanie síl proti Filpeovi Harqovi. Hnedáčikovi sa to podarí, podobne ako odstránenie vplyvu texarského monsignora Sanuela. Podobne Hnedáčik pôsobí aj na iných miestach a tak vyzbrojuje geňákov. O tých sa Cirkev vždy starala a držala nad nimi ochranu, pretože pre svoje genetické vady boli prenasledovaní. Často tiež boli decimovaní Texarkom a tak sa teraz pridali na Hnedáčikovu stranu.

Od nomádov sa kardinál Hnedáčik vydáva za samotným hanneganom Filpeom Harquom. Arcibiskupobi Benefezovi ešte predtým oznámi, že sa ipso facto svojim buričským konaním exkomunikoval. Arcibiskup Benefez ho však vysmeje. Následne na audiencii u Filpea. Len čo cisár otvoril listiny od pápeža Amena I., spustil na kardinála Hnedáčka zúrivý výstup. Hnedáčika donútili násilím kľaknúť si pred texarským hanneganom a jeho stráž mu priložila k hlave pištoľ. Bývalý strážca kardinála Ri We-ge sa pokúsi Hnedáčka spolu s Černozubom zachrániť, ale texarská stráž ho zabije. Černozub s kardinálom sú uväznení a donútení podpísať, že Amen I. bol len podvodný pápež a teda pápežom nebol. Hnedáčik s Černozubom sú odsúdení podmienečne na smrť a budú popravení, ak ešte vstúpia do Texarku. Amen I. medzitým rezignuje. Hnedáčika zvolia v neprítomnosti pápežom, ale ako výborný, ak nie najlepší znalec práva svojej doby – opäť narážka na Bonifáca VIII. – voľbu neprijíma. Uvedomuje si, že musí byť riadne zvolaný koncil. Ten nakoniec zvolí kardinála Hnedáčika pápežom ako Amena II. Následný pokus o atentát na nového pápeža sa nepodarí a Amen II. Episcopus Romae servus servorum Dei, omnibus electis domini ipsis fidelibus in una Ecclesia vera Catholica atque Apostoliqua credentibus, qui subsunt nobis secundum Petrum unicum pastorem vydáva bulu Scitote Tyranum, v ktorej potvrdil exkomunikáciu a odsúdil Filpea a Benefeza. Filpea detronizoval a vyhlásil proti nemu krížovú výpravu spojenú s odpustením hriechov.

Veľká krížová výprava sa začína. Ak chcete vedieť, ako dopadla, či pápež Amen II. dokázal poraziť vládcu Texarku a či sa Nový Rím stal opäť dôstojným sídlom pápeža alebo zhorel v ohni vojny, či bola nezávislosť pápežského stolca bola uchovaná, ako dopadol príbeh večne pochybujúceho – teraz už kardinála – Černozuba zoči-voči krutým bojom, alebo ako skončila genetická mutantka Aedrea, siahnite po tejto knihe. Tá je síce svojím dejom zaujímavá a podnetná, ale na druhej strane, ak by nebola do veľkej časti odrazom tragédie jednej duše, nemusela prísť o svoju veľkoleposť.

Peter Frišo
uverejnené v časopise Impulz

Danteho klub

Vraždy podľa Alighieriho

Vraždy podľa Alighieriho
Matthew Pearl:
Danteho klub,
IKAR
Bratislava 2005

„Ty, čo vstupuješ, tu všetku nádej zanechaj!“
Dante Alighieri, Božská komédia, Peklo, spev III

„Chcem Ťa len, drahý čitateľ, upozorniť na tieto veci. Prosím, ak budeš pokračovať v čítaní, nezabúdaj ani na chvíľu, že aj slová môžu krvácať.“
Prof. C. Lewis Watkins

„Dante a Shakespeare si medzi sebou rozdelili moderný svet a Danteho polovica neustále rastie.“
T. S. Eliot


Matthew Pearl vyštudoval angličtinu a americkú literatúru na Harvarde a právo na Yale. Okrem toho, že v roku 1998 vyhral cenu Danteho spoločnosti a dnes pracuje na novej edícii vydania Danteho Pekla, prišiel prednedávnom aj so svojím literárnym debutom Danteho klub, v ktorom uvedené zužitkoval. Obrovský spisovateľský talent sa mu nedá uprieť, kniha okrem erudície autora ponúka aj príjemné čítanie namiešané z tých najlepších prísad, kde sa mohla prejaviť autorova tvorivosť aj zaujímavo vypracované charaktery literárnych postáv, predovšetkým študentov Meada a Sheldona. Nie je to teda žiadny prázdny gýč na spôsob Dana Browna.

Na reálnom základe založený dej knihy, ktorá má podobne ako Božská komédia tri spevy, do ktorých sa premieta i obsahovo, sa odohráva v roku 1865, v čase, keď bostonskí básnici pripravujú prvý americký preklad Danteho Božskej komédie. Do protestantskej spoločnosti tak vstupuje autor, o ktorom v encyklike In praeclara summorum (1922) vydanej pri príležitosti 600. výročia jeho úmrtia Svätý Otec Benedikt XV. poznamenal: „… Cirkev má zvláštne právo nazývať Alighieriho svojím.“ Dante, aj napriek tomu, že bol ghibellín a niektoré politické rozhodnutia a názory mu možno zazlievať, bol verným synom Katolíckej cirkvi. A hoci sa v knihe odráža aj nenávisť prítomná v Amerike 19. storočia voči írskym a talianskym katolíckym prisťahovalcom – rovnako tak proti černochom –, protestantskej elite vyvstáva väčší nepriateľ, ktorým je Dante. Jeho odmietanie sa dobre odráža v týchto slovách: „To dielo je stredoveké, scholastické a... katolícke! Isto uznáte, že také hrozné poňatie Boha znie našim protestantským ušiam dosť neprijateľne.“

Podstatu knihy však musíme hľadať predovšetkým v nie celkom zrejme vyslovenom kontexte. Sú ňou práve slová profesora Watkinsa z úvodu knihy o tom, že „aj slová môžu krvácať“. Tieto primárne odkazujú na náš kriminálny príbeh a na Danteho „príchod“ do Ameriky s rôzne interpretovateľnými konotáciami, sekundárne potom na samotného Danteho, tak ako o tom s vycibreným vnímaním hovoril Benedikt XV., hodnotiac širší vzťah viery a hodnotnej kultúry, hodnotnej kultúry pravdivo čerpajúcej zo súcna.

Všetko sa začína podivuhodným a veľmi krutým zavraždením jedného z bostonských brahmanov – úzkej mestskej elity – predsedu najvyššieho súdu štátu Massachussets pána Healyho. Neskôr vysvitne, že táto puritánska elita, Harvardská korporácia na čele s doktorom Augustom Manningom, zachádza pomerne ďaleko, aby zabránila vydaniu Danteho, prelamujúceho literárne obzory Ameriky. Prekladatelia Henry Wadsworth Longfellow, Oliver Wendell Holmes, J. T. Fields, James Russell Lowell a George Washington Greene však na preklade poctivo pracujú, a keďže ho považujú za literárny skvost, nedajú sa odradiť hrozbami. Každú stredu sa stretáva ich Danteho klub a oni merajú svoje sily s básnickým géniom spred mnohých storočí. Deň vydania sa tak približuje. Aby na scéne boli všetky hlavné figúrky – teda okrem vraha, ktorého zatiaľ utajíme –, musíme spomenúť ešte políciu, ktorá prípad vyšetruje. Pravdu povediac, ako jediný schopný vyšetrovateľ sa v tomto prípade javí čierny policajt Nicholas Rey. Ťažko pritom postrehnúť, či Pearl náhodou nepodsúva do knihy čo-to z liberálnej klímy Massachusetts, alebo pracuje s kontextuálnou a faktografickou nevyhnutnosťou či náhodnosťou. Asi však netreba vidieť za každým negatívne vykresleným „južanom“ či mocensky vplyvným protestantom v Pearlovej knihe politickú angažovanosť v dnešnej literatúre. Napokon, ak tam aj je, tak len v útržkoch.

V okamihu, keď je spáchaná druhá vražda, sa dej poriadne rozbieha. Ďalším zavraždeným vplyvným členom Harvardskej korporácie je reverend Elisha Talbot, ktorý sa v minulosti dopustil sprenevery. Reverenda Talbota nájdu totiž v katakombách v tomto stave: „Z ústia jamy neumelo vyhĺbenej v dlážke trčali asi do pol lýtok mužské nohy. Zvyšok tela bol vtesnaný do diery. Chodidlá oboch nôh horeli. Triasli sa tak prudko, až sa zdalo, akoby muž od bolesti kopal nohami. Mäso sa rozpadávalo a plamene sa už rozširovali na členky.“ Holmesovi, ktorý je lekárom, zrazu svitne. „Dai calgani a le punte,“ zašepkal Holmes. Od piat až po prsty, tak horeli skazení klerici kupčiaci so svojimi úradmi, večným plameňom, napasovaní dole hlavami v tesných jamách. Zhrozene vydýchol. „Dante, to je Dante!“ Niekto vraždí a trestá podľa Danteho – čo inak nie je literárne nič originálne; spomeňme si len na thriller Sedem či na Ecov román Meno ruže s podobnými prvkami. Z Danteho klubu sa tak zrazu stáva nielen klub prekladateľov, ale aj klub kriminalistov, čím sa dej miestami značne dynamizuje – akoby Pearl zobral za svoju jednu z dobrých rád pre autorov od Itala Calvina. Prekladanie nadobúda zrazu nové kontúry, najmä keď hlavní hrdinovia zistia, že vrah postupuje zároveň s ich prekladom. O zaujímavé zápletky tak nie je v románe núdza a čitateľ ostáva v napätí. A nielen v napätí.

Máme možnosť presvedčiť sa, že Dante vie účinne pôsobiť aj sprostredkovane, a tak vás počas čítania tohto románu uprostred tmavej jesennej noci, keď prudký vietor ohýba stromy a kvíli za oknami, môže nevdojak premôcť strach. Ten napokon chvíľami sužuje aj Longfellowov prekladateľský klub. Presne tam, niekde na rozhraní fyzického a metafyzického pekla naberá náš román na obsahovom význame. Vo chvíli, keď však hrozí rozpad klubu, nájdu v sebe básnici nevyhnutnú energiu a odvahu brániť a zachrániť Danteho. Recitujúc Tennysonovu báseň „… zostarli; vek česť prináša, žiada však i čin. Smrť značí zmar, no pred jej príchodom spraviť sa dá niečo vznešené… a hoc’ nevládzeme ako za starých čias pohnúť zemou i nebom, sme, čo sme…“, spoja svoj osud definitívne s osudom Danteho prekladu. A to platí takmer doslovne, keďže predtým, než sa im konečne podarí vypátrať identitu, motív a postupnosť vrahových činov – ktoré vám na tomto mieste, samozrejme, neprezradím –, stojí ich Danteho preklad takmer život. Najprv ich však čaká namáhavé a zaujímavé putovanie peklom a očistcom, kade ich sprevádza sám Dante.

Iste je viac dôvodov, prečo si túto knihu prečítať, než len tie, čo som spomenul v tejto recenzii. Ak sa však rozhodnete tak urobiť, nezabúdajte na varovanie profesora Watkinsa. Ide o viac než len o detektívku, pretože „aj slová môžu krvácať“.

Peter Frišo
uverejnené v časopise Impulz
http://www.impulzrevue.sk/article.php?123

Recenzia na nočnú hliadku

Mimo dobra a zla?

Sergej Lukjaněnko, Noční hlídka, Argo/Triton 2005

„Dovoľte mi páchať dobro skrze zlo. Nič iné totiž neponúka“. Nemal som zvláštny záujem čítať Lukjanenka. Jedného dňa sa však ku mne dostal a zo záujmu som sa začítal. Už po pár stránkach som narazil na upírov a mal som chuť knihu odložiť. Po upíroch a vlkodlakoch som príliš netúžil. Nakoniec som však dal knihe s názvom Nočná hliadka predsa len šancu.

Ďalší dej totiž ukázal, že upíry a iné bájne tvory nebudú až tak podstatným, ale skôr odmysliteľným prvkom tejto knihy. Teda aspoň ak sa nezameriate len čisto na dej. Aj do toho sa však dostanete pomerne ťažko. Ešte predtým, ako vás do neho definitívne uvediem, nesmieme opomenúť tzv. dilemy autora fantasy. Dej fantasy treba totiž zaradiť do určitého rámca, autor si musí zodpovedať minimálne otázku, kde sa jeho príbeh odohráva, niekedy aj kedy. Má totiž len niekoľko možností: zasadiť dej do nášho sveta – vtedy ho umiestni buď do minulosti (napr. Sapkowski, ale aj J. R. R. Tolkien, ktorý označením Stredozem – midgardr použil archaické pomenovanie pre zem), alebo do súčasnosti. Druhou možnosťou je zasadiť dej do úplne inej krajiny, čo je oveľa ťažšie, pretože v tomto svete si autor musí všetko vytvoriť. Nekonzistentnosti môžu v takomto prípade dielo aj pochovať. To sa ale nestáva vždy – rytierske dobrodružstvá, z ktorých povstal Don Quijote a ktoré niektorí literárni bádatelia považujú za predchodcu žánru fantasy, mali desiatky veľmi obľúbených sérií napriek tomu, že sa v nich už nikto nevyznal. Lukjanenko si vybral pre túto sériu príbehov viac-menej dnešnú súčasnosť. Prostredie, kde sa dej odohráva, post-komunistická Moskva, však bolo dobrým výberom. Ivo Poledník z českého servera Fantasy Planet to opísal výstižne: „Na jednej strane výstavné centrum, exkluzívne obchody a zábavné centrá. Na druhej obrie betónové sídliská (kam sa hrabe Južné mesto), špinavé ulice a stánky s pančovanou vodkou. V uliciach mesta môžete stretnúť mafiánske gangy, čečenských teroristov i rozprávkovo bohatých ‚nových Rusov‘. Ale väčšina obyvateľov si žije svoje obyčajné životy, rovnako ako skôr sa jednoducho snažia prežiť a urvať pre seba niečo z výdobytkov ‚reálneho kapitalizmu‘. V knihe… je Moskva viac ako len kulisou, v ktorej sa odohráva dej. Je jedným z hrdinov, faktorom, ktorý jednoducho nemôžem opomenúť.“

To, čo v rámci pomerne reálnej Moskvy robí z Lukjanenkovho diela fantasy, sú však hlavní – takmer by sa dalo povedať – hrdinovia. Tými sú akýsi „Iní“. Pôvodne to boli ľudia, ale priam v počiatkoch ľudstva prišli prví „Iní“, ktorí v sebe rozoznali určité zvláštne schopnosti. Vo viacerých ohľadoch musia pri čítaní tejto knihy napadnúť analógie s Nietzschem, pri všetkých fantazijných vlastnostiach postáv je však ich konanie a myslenie – ako to už býva – ľudské, príliš ľudské. Základnou zápletkou, od ktorej sa všetok dej odvíja, je existencia dvoch hliadok: Nočnej a Dennej. Problém však je, že kým Nočná koná dobro a Denná zlo, ani jedna z nich nie je skutočne dobrá. Kedysi totiž obe hliadky uzavreli dohodu o rovnováhe, vediac, že ak by proti sebe viedli otvorený boj, zničili by celé ľudstvo, na ktorom sú závislé. A tak sa len navzájom vyvažujú. Každý deň vychádzajú do moskovských ulíc Temní a v noci Svetlí. Ak spácha niekto z Dennej hliadky čokoľvek zlé, tak Svetlý môže urobiť niečo dobré. Aby tak mohol konať, musí byť však zaregistrovaný, inak je povolené zlikvidovať ho bez toho, aby mohla druhá strana prísť s odvetou. Na to všetko dohliada tribunál „Iných“, ktorí sa nazývajú Inkvizítori. Obe hliadky tak vedú zákopovú vojnu, v ktorej sú ľudia (a aj menejcenní členovia hliadok) obetovaní ako pešiaci na šachovnici. Tento súboj zároveň silne určuje osud ľudí. Vojny i prestrelky medzi Temnými a Svetlými sa totiž vážne odrážajú vo svete ľudí – od malých výkyvov zdravia až po morové nákazy, živelné katastrofy, svetové vojny a bombardovanie Hirošimy a Nagasaki. Že stotožniť Svetlých s dobrom nemožno, pochopí každý už podľa toho, že práve ich experimenty splodili komunizmus, nacizmus i vojnu medzi nimi. A tak v knihe nejde ani o miestami dobrodružný dej odohrávajúci sa v troch paralelných rovinách reality – okrem bežného sveta vstupujú „Iní“ do ďalších dvoch realít, v ktorých sa skutočný svet rozplýva –, ale skôr o zložité šachové partie medzi dvoma hliadkami. Tieto sa do veľkej miery personalizujú v šéfoch hliadok Geserovi a Zavulonovi. Mimochodom, ich konštruovanie Lukjanenkovi skutočne ide, rovnako ako si poctivo rozložil už v prvej kapitole postavičky na hraciu plochu a v ďalších kapitolách, keď už sú niektoré zdanlivo bezvýznamné zabudnuté, náhle ich prekvapujúco zapája do partie.

Príbeh

Anton Gorodeckij, poručík Nočnej hliadky, je osobou, ktorá celý príbeh rozpráva zo svojej perspektívy. Už to je prekvapujúce, pretože Anton nepatrí k operatívcom bojujúcim na uliciach, ale ku „kancelárskym krysám“, teda takpovediac k štábu Nočnej hliadky. Ako sa dozvedáme v priebehu deja, práve on totiž zapadá do dvanásť rokov pripravovaných plánov Nočnej hliadky získať veľkého mága. Tým je Svetlana Nazarovová – rozvedená Ruska, 25-ročná lekárka. Anton však skutočnú úlohu nepozná. Chystá sa len zničiť čiernu smršť nad Svetlanou, ktorá keď sa spustí, môže znamenať vážnu katastrofu so stovkami mŕtvych. Antonovi celú dobu pomáha spoločník, ktorý ako keby prišiel z Dívky na koštěti. Na jeho pleci totiž sedí sova. Je to však potrestaná čarodejnica Oľga, Geserova milenka. Keď sa Anton dostáva do priameho stretu medzi Dennou a Nočnou hliadkou, konečne pochopí, že jeho úloha bola len v získaní Svetlany pre vstup do Nočnej hliadky.

V druhom príbehu robí Dennej hliadke problémy Divoch. To je Svetlý, ktorý nepozná dohodu a nevie rozpoznať dobro, ale iba zlo. A keďže je veľmi silný mág, likviduje Temných. V skutočnosti si neuvedomuje, že jeho kroky vedú práve Temní, ktorí sa zbavujú svojich nepotrebných členov a pozorne pripravujú Divochove zásahy tak, aby mohli pred tribunálom obžalovať Antona. Samozrejme, táto obžaloba je len ďalším pokusom Zavulona pretiahnuť Svetlanu do Dennej hliadky. Anton si dokonca vymieňa telo s Oľgou a stáva sa „lovnou zverou“ pre Temných. Z Divocha sa však nakoniec stáva Inkvizítor a Antona sa nepodarí obžalovať.

Tretí príbeh je o veľkom pláne Nočnej hliadky, ktorá pripravuje Svetlanu na jej úlohu, ktorá je ďalším pokusom o trvalú prevahu Svetlých. Svetlana má ako veľká kúzelníčka vykonať obrad s kriedou nad chlapcom Jegorom, ktorý sa vplyvom okolností v prvom príbehu stal Temným, avšak jeho aura ukazovala, že o jeho osude ešte nie je rozhodnuté. Po obrade sa Jegor stane bielym mágom a povedie ľud do šťastia, ktoré pre neho Svetlí vymysleli. Lenže potom bude nasledovať protiťah Temných – pre ľudí hotová katastrofa. Anton však myslí len svoju lásku k Svetlane a pod vplyvom mnohých vnútorných otázok – ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tejto knihy – sa postaví proti Geserovi. Nakoniec prichádza k prekvapivému rozuzleniu.

Teologické pozadie namiesto záveru

Sergej Lukjanenko je pravoslávny kresťan. Dokonca v jednom rozhovore uviedol, že je to jeden z dôvodov, prečo odišiel z islamizujúceho sa rodného Kazachstanu. Teológia, ktorá sa skrýva v diele Nočná hliadka, nie je však príliš kresťanská. To už nie je klasik Tolkien, ktorý svoje dielo vybudoval na základoch vychádzajúcich z tradičnej katolíckej viery. A ako poznamenal Christopher Tolkien, práve teologickým otázkam svojho diela sa v závere svojho života venoval J. R. R. Tolkien najviac. Vo svete hliadok však konanie dobra stráca svoje pozitíva. A arbiter, ktorý by to rozhodol, nikde nie je; čo je pozadím v tomto svete a aké sily tu ešte fungujú, je veľmi nejasné. Rozdiely medzi dobrom a zlom sa stierajú – pravdu často využívajú skôr Temní na páchanie zla a Svetlí naopak lož na konanie dobra. Hrá sa o rovnováhu, lebo konanie dobra spôsobuje zlo. A Temní sú niekedy morálnejší ako Svetlí. Dokonca všetci „Iní“ majú svoju vlastnú morálku – aspoň tak sa vyjadruje Anton k ich promiskuitnému správaniu, ktorého je v knihe taktiež viac než dosť. „Iní“ teda sami seba situujú do pozície tých, čo sú vo veľkej miere mimo dobro a zlo – otázne je však, ako potom môžu konať dobro. Napriek tomu, že to všetko (vraj?!) Svetlí robia pre ľudstvo, človek i ľudia sú veľmi ľahko obetovateľní, ak to môže viesť k víťazstvu Nočnej hliadky. Sami dúfajú, že ľudia začnú konať výnimočne dobre, ale svojimi zásahmi bránia tomu, aby ľudia mohli túto predstavu naplniť. Teologicky je tak kniha veľmi problematická. Podobne ako Harry Potter, ktorý je však o to nebezpečnejší, že je určený viac-menej deťom. Ak si niekto vezme z Nočnej hliadky práve jej teologické poučenie (ktoré však v našom svete nielenže neplatí, ale je nejasné, či vôbec platí v svete hliadok), tak to určite nebude dobré. Treba však uznať, že Lukjanenko nie je natoľko jednostranný. Hlavní hrdinovia samotní ostávajú uväznení v protirečeniach svojho konania, a tak sa pýtajú, či je to so zlom a dobrom naozaj tak. Aj z tohto pohľadu predstavuje neočakávaný záver určitý – no určite nie zásadný – prelom proti základným teologickým skutočnostiam, o ktorých som písal. Na Tolkiena to rozhodne nemá, ale za zamyslenie to stojí. Otázka znie: Dá sa vôbec vo svete hliadok vykročiť mimo dobra a zla?

Túto recenziu preto asi nejde skončiť inak než obligátnou otázkou: Čo prinesú ďalšie diely Lukjanenkových hliadok? Ostáva nám len otvoriť prvé stránky Dennej hliadky.

Peter Frišo
prebraté z časopisu Impulz

http://www.impulzrevue.sk/article.php?142

Jozef Florian

Josef Florian a jeho francouzsti autori
Autor : Bednarova Jitka, Vydavatel: CDK, Cena: 699.- Sk

Komentár Branislava Michalku:

Lacnejšia monografia o Florianovi vyšla v nakl. Votobia od A. Stankovského a
volá sa Okradli chudého. Viacdielny cyklus o Florianovi a Bloyovi od
Bednářovej sa nachádza na www.souvislosti.cz.

Tridentský katechizmus v češtine

http://www.katolikrevue.cz/biblioteka/trident_katechism.pdf

Junger v Lacných knihách

Pre tých čo by mali záujem: v predajni Lacné knihy na Štúrovej sa dá kupiť
novela od slávneho pravičiara Jungera: Sturm. Samozrejme v
slovenskom preklade a za symbolickú cenu 19 Sk. Veľmi kvalitné čítanie.
Pohľad na I. svet. voj. nie z pozície lost generation, ale z pozicie
niečo na tej vojne bude. Štýlovo aj obsahovo kvalita vysokej úrovne.

Rovnako je tu dostať od Jungera aj kniha na Mramorových schodoch.

Branislav Michalka