„Elen síla lumen omentielvo! Nech hviezda svieti na hodinu nášho stretnutia!“
Keď v malom juhoafrickom mestečku Bloemfontein prišlo 3. januára 1892 na svet malé – a ako napísal jeho otec svojej matke – „silné a zdravé“ dieťa, málokto tušil, že sa narodila jedna z najväčších osobností kultúry 20. storočia. Bol to John Ronald Reuel Tolkien.
Detstvo plné dobrodružstiev mu krivil len smutný odchod rodičov z tohto sveta: otec zomrel, keď bol chlapec ešte veľmi malý. Neskôr odišla aj matka, ktorá mala však na synov život veľký vplyv. V Anglicku, plnom nenávisti voči katolíkom, prijala katolicizmus a navyše poskytla synom vysoko kvalitné vzdelanie. Po jej smrti sa mladých Tolkienovcov ujal otec Francis Morgan, kedysi slúžiaci pod J. E. kardinálom Newmanom. Ronald sa zatiaľ vzdelával, čoskoro ovládal latinčinu, gréčtinu, francúzštinu a nemčinu. Uchvátila ho stará angličtina, zvlášť staroanglická básnická skladba Béowulf.
V tomto období stretol spriaznenú dušu, ktorá mu mala byť dlho oddanou – Edith Brattovú. Podľa otca Francisa mala mať však prednosť škola. Ťažkú skúšku do Oxfordu na prvýkrát nezvládol a zdrvený si napísal do denníka: „Skľúčený a v tme ako vždy. Pomôž mi Pane Bože, cítim sa slabý a unavený“. S priateľmi vytvoril slávny Čajový klub. Bol to T.C.B.S. (Čajový klub Barrowovej spoločnosti).
V apríli 1910, keď uzrel Tolkien v divadle Petra Pana, do denníka si napísal: „Nepopísateľné, ale do smrti na to nezabudnem. Škoda, že so mnou nebola Edith“. Okrem Barrieho, však Tolkiena ešte viac ovplyvnil katolícky mystický básnik Francis Thompson.
V decembri 1910 sa opäť vydal do Oxfordu, tentoraz s väčšou dôverou a uspel. Na Exeter College sa dal na štúdium klasických jazykov, najviac ho však zaujímali filologické cvičenia a prednášky, ktoré viedol Joseph Wright. Vstúpil do Esejistického klubu a Dialektickej spoločnosti, založil tiež vlastný klub pod názvom Apolaustikovia. Na jar 1914 získal Skeatovu cenu za angličtinu.
To už však v Európe vypukla 1. svetová vojna. Sprvu ho nezasahuje. 22.marec 1916 bol Tolkienovým šťastný dňom: konečne si vzal milovanú Edith, naviac s požehnaním otca Francisa. Šťastie však netrvá dlho a už 6. júna je ako vojak vo Francúzsku. Vojna pre neho bola katastrofou: prišiel o najlepších priateľov, sám ochorel tak vážne, že sa musel vrátiť do Británie, kde ostal – väčšinou v nemocnici – už do konca vojny. Jeho priateľ Smith, niekoľko dní pred tým, ako padol, povedal: „Hovor to, čo som sa pokúšal povedať ja, dlho potom, čo tu už ja nebudem“. Bola to výzva pre vytvorenie veľkej mytológie. Po návrate z Anglicka sa Tolkien rozhodol, že nemožné spraví možným. Nazval knihu, ktorú začal písať Knihou stratených príbehov, nakoniec sa však mala volať inak.
Počas vojny zažili Tolkienovci aj krásne chvíle. Pri Roose si našli lesík s porastom bolehlavu a tam sa túlali. Ronald spomínal ako Edith vtedy vyzerala: Vlasy mala havranie, pleť čistú a vedela spievať a tancovať. Spievala a tancovala mu v lese a z toho vzišiel príbeh, ktorý mal byť pre Silmarillion ústredný: povesť o smrteľnom človekovi Berenovi milujúcom nesmrteľnú elfskú dievku Lúthien Tinúviel, ktorú prvýkrát videl tancovať medzi bolehlavmi v lese. Tento príbeh mal dať v konečnom dôsledku aj názov celej Tolkienovej mytológii.
O Edith Ronald po jej smrti povedal: „Bola (a vedela to) mojou Lúthien… Stále (predovšetkým, keď sme boli sami) sme sa stretávali na lesnej paseke a mnohokrát šli ruka v ruke, aby sme unikli tieňu hroziacej smrti pred svojim posledným lúčením“.
Oxfordským profesorom
Po vojne začína kariéru vysokoškolského učiteľa. V Leedse je veľmi obľúbeným a ako 32-ročný získava profesúru. Následne odchádza do Oxfordu. V roku 1929 sa rodina presťahovali na Northmoor Road v Oxforde, do miesta, ktoré si neskôr Tolkien obľúbil.
Tolkien sa obliekal jednoducho. Nemal rád industrializáciu a zmenu prostredia v mene pokroku, obzvlášť nemal rád cesty a automobily. Sám vždy miloval prírodu, najmä stromy. Celé prostredie naokolo bolo podľa neho zmenami skazené – skazené v padlom svete. V tomto pesimistickom postoji sa odrážal autorov smútok za matkou, ktorá bola pre neho mučenicou pre katolícku vieru. Tolkienova oddanosť katolíckej Cirkvi bola bezvýhradná. Zdrojom nepohody však pre neho bolo liturgické používanie angličtiny namiesto latinčiny.
Nemal rád demokraciu: „Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci. A potom budeme mať – a máme – otroctvo“. Naopak, imponovali mu hodnoty feudálnej spoločnosti, ako sa raz vyjadril: „Keď si zložíte klobúk pred pánom zemanom, možno, že je to sakramentsky zlé pre pána zemana; ale sakramentsky dobré pre vás“.
Bol výborným učiteľom, ktorého mali žiaci veľmi radi a nezabúdali ako začínal prednášky o Béowulfovi zvolaním Hwaet! Jeden z jeho žiakov dokonca charakterizoval jeho hodiny ako hostinu, na ktorej žiaci boli hostia a Tolkien bardom. Do filológie samotnej vniesol ľudskosť a precítenosť. A bol neuveriteľný puntičkár, s obrovským zaujatím pre presnosť a detailnosť.
Jedenásteho mája 1926 vstúpil do Tolkienovho života chlapík, ktorý sa mal stať jeho výborným priateľom; chlapík, ktorého meno je dnes mnohým veľmi dobre známe a ktorého dielo hádam ešte viac. Bol to Clive Staples Lewis, prezývaný „Jack“. Čoskoro získali k sebe títo dvaja páni vzájomnú náklonnosť. V máji 1927 získal Tolkien Lewisa pre Uhľohryzov, ďalšiu z mnohých spoločností. Uhľohryzi sa venovali čítaniu islandských ság. Lewis v knihe Prekvapený radosťou o Tolkienovi napísal: „Keď som prišiel na svet, varovali ma, aby som nikdy nedôveroval žiadnemu pápežencovi a keď som prišiel na anglistiku, varovali ma, aby som nikdy nedôveroval žiadnemu filológovi. Tolkien bol jedno aj druhé“. Lewis sa narodil v ulstersko-protestantskej rodine, postupne od agnostika a záľuby v pohanských mýtoch prešiel až k anglikanizmu, čo Tolkiena ako katolíka príliš nenadchlo. Rovnako ako niektoré jeho práce za ktoré ho nazval „teológom pre každého“. Lewis s Tolkienom založili neskôr Inklingov, veľmi plodnú literárno-spoločenskú spoločnosť.
Hobit
V priebehu dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa Tolkien pohyboval v dvoch líniách – písal príbehy pre deti a vznešenejšie legendistické témy. Okrem niekoľkých básni však zatiaľ nevydal nič. Jedného letného dňa ale prišlo k zmene. V pracovni na Northmoor Road Tolkien známkoval písomky a na jednu zrazu napísal: „V istej podzemnej nore býval jeden hobit“ a vtedy sa mu v mysli začal rodiť jeho príbeh. Hobit dostal nakoniec meno Bilbo a priniesol nielen skvelé dobrodružné rozprávanie o hobitovi, ktorý žije pokojným a pohodlným životom s pekným hobitím obydlím a množstvom jedla, až kým raz nepríde mierne „bláznivý“ čarodejník Gandalf s tlupou trpaslíkov.
Tolkien o hobitoch a sebe poznamenal: „V skutočnosti som vo všetkom okrem veľkosti hobit. Mám rád záhradky, stromy a poľnohospodársku krajinu bez mechanizácie, fajčím fajku, obľubujem dobré a jednoduché nemrazené jedlo; hnusí sa mi francúzska kuchyňa, páčia sa mi ozdobné vesty a dokonca sa ich v týchto šedých dňoch opovažujem nosiť. Mám rád huby z lúk, mám veľmi jednoduchý zmysel pre humor.“
„Hobiti sú jednoducho anglickí vidiečania, zmenšení, pretože sa v tom zrkadlí obvykle malý dosah ich obraznosti – nie však malý dosah ich odvahy, alebo latentnej sily“. Hobit vyšiel u George Allen & Unwin po tom, čo desaťročný Rayner Unwin knihu nádherne ohodnotil. C. S. Lewis napísal v Times nadšenú recenziu a kniha sa stala bestsellerom.
Pán Prsteňov – napísané krvou srdca
Po takom úspechu sa samozrejme Unwin dožadoval pokračovania o hobitoch. Devätnásteho decembra 1937 tak Tolkien mohol v jednom liste oznámiť: Napísal som prvú kapitolu nového príbehu o hobitoch – „Dlho očakávaná oslava.” To bola prvá kapitola príbehu, ktorý neskôr dostal názov Pán prsteňov. Písanie knihy mu zabralo mnoho času, keďže sa mu venoval až s obsedantným puntičkárstvom. Písal ho dokonca cez druhú svetovú vojnu. Na konci roku 1947 Tolkien konečne dokončil Pána Prsteňov. Práce na jeho revidovaní mu však trvali až do jesene
Až v roku 1952 napísal Rayner Tolkienovi a ponúkol mu ako gážu 50-percentný podiel na zisku. Tolkien neobvykle rýchlo urobil posledné revízie, pričom stále podotýkal, že kniha nie je trilógiou a i keď má tri časti, ide o kontinuálny dej. Keď sa vydanie diela priblížlo, Tolkien podotkol: „Bojím sa vydania, pretože nebude možné nerobiť si hlavu s tým, čo sa hovorí. Nastavil som srdce ako terč“.
V lete 1954 bola kniha – presnejšie prvý diel Spoločenstvo prsteňa – konečne vydaná. Hneď o pár dní na to vyšla v časopise Time & Tide nadšená recenzia. Autorom bol kto iný – C. S. Lewis. Aj ďalší recenzenti sa vyjadrovali pochvalne, preto sa prvé vydanie rýchlo rozobralo a prišla dotlač. V novembri vyšli Dve veže a kritika ich opäť prijala s nadšením. Všetci navyše dychtili po trojke, lebo Frodo ostal na konci dvojky uväznený v Cirith Ungole. Za všetkých to vyjadril recenzent Ilustrated London News: „To napätie je kruté.“
Návrat kráľa vyšiel prvýkrát až v 20. októbra 1956. Kritika hodnotila dielo pozitívne, dokonca sa objavili hlasy o najpozorohudnejšom diele v dejinách vôbec. Predaj stále stúpal. Dielo sa začalo prekladať, prvý preklad bol do holandčiny. V Amerike predaj knihy čoskoro presiahol milión kusov, porážal aj knihy Salingera či Goldinga. Postupne sa vytvoril univerzitný kult, prepukla tolkienománia. Autor to však považoval za poľutovaniahodné. Povedal: „Umenie na nich pôsobí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití. Mnoho mladých Američanov je príbehom zaujatých takým spôsobom ako ja nie som“. Na konci roku 1968 bolo predaných okolo troch miliónov výtlačkov Pána Prsteňov.
Majster sa vracia k svojmu Spasiteľovi
Tolkien sa stal slávnym, no on túžil po pokoji a súkromí. Napokon v roku 1959 odchádza z profesorského miesta. Dal sa do práce na Silmarillione a opäť puntičkársky sa rozhodol, že celé dielo potrebuje prestavbu. Bohužiaľ, venoval mu dosť málo času, čo ho veľmi skľučovalo. Cítil, že dni sú prázdne a život sa mu už zdal nudný. Navyše 22. novembra 1963 zomrel C. S. Lewis, čo Tolkien okomentoval slovami: „Zatiaľ som mal normálne pocity človeka v mojich rokoch – ako starý strom, ktorý po jednom stráca listy: toto mi pripadá ako rana sekerou niekde pri koreňoch“. Odmietol napísať nekrológ, trávil však hodiny premýšľaním nad Lewisovým posledným dielom Dopisy Malcolmovi, prevažne o modlitbe. Svoje depresie pretavil v dopísanie príbehu Kováč z Wooton Major. Znovu začal pracovať na Silmarillione, predovšetkým ho dával do súladu s Pánom Prsteňov. Čoskoro ho však čakala ďalšia tragédia: 29. novembra 1971 zomrela Edith/Lúthien.
Po smrti manželky sa Tolkien venoval rodine, synom, vnúčatám a bratovi Hillarymu. So synom Christopherom často diskutoval o Silmarillione. Staroba a choroby ho však veľmi rýchlo zložili. Druhého septembra 1973 tento veľký katolícky umelec odišiel z tohto sveta.
Peter Frišo
uverejnené v časopise DonQuichotte
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára