Neobyčajné príhody rumu

Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy. Pritom aj toto dielo dopĺňa obraz o svojom autorovi – ktorý v mnohých ohľadoch pripomína takmer vyhasnutý obraz šľachtica – v l art de vivre, ktoré má nepochybne svoje čaro, aj so svojimi slabôstkami.

Coulombe zaznamenáva najširšie a najpestrejšie súvislosti, ktoré sa s týmto pitivom počas jeho rozsiahlych „kultúrnych“ dejín spájajú. Sám nepochybne gurmán predostiera pred nás poctivo pripravený a namiešaný nápoj, ktorým rozhodne nemusí pohrdnúť ani nejeden abstinent. História Rumu v Coulombovom podaní akiste predčí iné knihy s podobnou tématikou – výnimočnosť jej priznáva aj na rum špecializovaný časopis Got Rum ? – nakoľko je skôr dobrodružstvom ako odborným dokumentom. A to aj napriek tomu, že podáva faktografické informácie často do najmenších detailov. To však nemusí byť samoúčelové, keďže mnohé z nich sú prakticky neznáme.

Rum - diablobijec, moreplavec a pirát

A tak sledujeme rum od jeho zrodenia z melasy – zložito vydolovanej z cukrovej trstiny – na Barbadose ako ovplyvňoval ľudské dejiny. Rojalista Richard Lignon mu vymyslel aj vzletný názov – diablobijec. Ujal sa predovšetkým na námorných lodiach, pretože sa nekazil. Prvé prídely rumu posádke vydal pritom už roku 1655 dobyvateľ Jamajky William Penn. Zároveň sa rum stal aj výrazným obchodným artiklom – obe veci Coulombe obšírne rozoberá v samostatných kapitolách. Určite príjemným potešením pre mnohých však budú hlavne závery kapitol, ktoré sú vyplnené zaujímavými i exotickými jedlami a nápojmi pri ktorých príprave sa rum využíva a u u tých, ktoré majú zaujímavú históriu nájde aj zaujímavé stručné údaje. Napríklad môže spoznať neochvejného admirála Edwarda Vernona, reformátora anglického kráľovského námorníctva, ktorý nariadil riediť rum vodou, cukrom a citrónovou, alebo limetkovou šťavou. Keďže nosil nepremokavý plášť z grogrénu, nápoj dostal názov grog. Nepochybný význam rumu dokazuje Coulombe aj v známom príbehu o krutom a puntičkárskom kapitánovi Blighovi a vzbure na lodi Bounty. Podobnými pikoškami ako pomenovaním rumu „Nelsonova krv“ je kniha prešpikovaná.

Zaujímavé je, že rumové impérium v námorných flotilách zaniklo až v 2. polovici 20.eho storočia.

Nájdeme tu aj Coulombea monarchistu: Viliam III. Oranžský je právom nazývaný uzurpátorom a „výdobytky“ získané zánikom imperializmu sú kritizované.

Medzi hlbšie analýzy zas patrí kapitola venovaná úlohe rumu v trojuholníku tvorenom z troch prvkov a jednej doktríny: otrokov, melasy, rumu a merkantilizmu. „lode naložené rumom vyplávali z amerických prístavov smerom k západoafrickému pobrežiu. Rumom uhasili smäd afrických kráľov, ktorí na oplátku dávali otrokov. V Karibika u sa ľudský náklad predal a naložila sa melasa.“ Rum bol pritom mazivom tohto obchodu až do 19. storočia, kedy obchod s otrokmi pomaly zanikol.

Obzvlášť populárna časťou knihy je určite kapitola venujúca sa pirátom. Coulombe poukazuje ako na romantické nánosy – popularizované v minulosti románom Ostrov pokladov a kapitánom Flintom a dnes hlavne postavou Jacka Sparrowa – ktoré demaskuje, tak na neoddeliteľné prepojenie pirátov s rumom. Zvlášť vtipné sú pasáže venované pirátskym pitkám, ktoré pirátov zmohli natoľko, že ich buď spitých pozajímali, alebo neboli schopní zaútočiť na blízku obchodnú loď. Ako všade inde aj tu mal rum svoje pozitívne i negatívne stránky.

Rum a USA

Rum tiež zohral svoju úlohu v Coulombeových rodných Spojených štátoch: či už v likvidácii indiánov, alebo v americkej revolúcii. Sám Jefferson písal Prehlásenie nezávislosti v krčme vo Filadelfii. Miestami Coulombe prechádza až k osobitnému humoru: „neprekvapí nás, že lojalisti a vzbúrenci spolu súťažili kto vypije viac rumu“.

V Amerike silne ovplyvnenej protestantizmom akoby sa rum a alkohol vôbec neustále pohyboval v krajnostiach – v démonickej „prechlastanosti“, alebo radikálnom puritánskom protialkoholickom prohibičnom a permanentne neúspešnom ťažení. Na podkladoch pre toto tvrdenie si pritom Coulombe dal záležať. Mimochodom umiernenú katolícku pozíciu nesúhlasiacu ani s opilectvom, ani s prohibíciou opisuje nielen v tejto knihe, ale aj v článku Rím, rum a rebélia. Z protestantov sa najviac za prohibíciu angažovali radikálne kruhy, napr. kvakeri. Samotná prohibícia bola presadená za vlády kalvínskeho gnostika Woodrowa Wilsona. Zisky z alkoholu tak dostal pod svoju kontrolu organizovaný zločin.

Rum a náboženstvo

Pre nás je určite najzaujímavejšia tá časť v ktorej sa venuje náboženstvu. Otázne je, či Coulombe nezvolil príliš pozitívny – dokumentaristický postoj pri tak citlivej téme, možno to však komplexnosť knihy predsa len vyžaduje. Pozornému čitateľovi však neunikne, že Coulombe zámerne zjednodušuje berúc do úvahy potenciálnych čitateľov, ktorí knihu o rume evidentne neberú do rúk pre teologické nuansy. Na druhej strane má táto kapitola určitú hodnotu v rámci komparatívnej religionistiky – pre katolíka je ďalšou evidenciou neprijateľnosti primitívnych náboženstiev a ich povier. Coulombe tu však možnosť ich pozitívneho využitia na ich katolizáciu.

K náboženstvu tiež patria aj sviatky, pri ktorých sa samozrejme rovnako hojne využíval aj rum a mnohé sú tu opísané. Coulombe napríklad odkrýva dejiny v anglosaských krajinách neodmysliteľného vianočného pudingu, ktorého príprava rum vyžaduje. Podobne však sa rum používa vo sviatočných pokrmoch aj v iných oblastiach sveta, čo určite potvrdia aj české a slovenské gazdinky.

Rum, moderný svet a epilóg

Ani v modernej dobe sa rum nestratil. Počas prohibície vošiel do známosti kokteil Cuba libre, v ktorom je rum s Coca colou, ktorý ešte zvýšil svoju obľubu počas 2. svetovej vojny. Ďalšie známe rumové nápoje sú screech, daiquiri, pina colada, mojito, či zombie. S úpadkom kultúry však možno aj v tomto smere badať úpadok stolovania.

Táto Coulombeova kniha významom určite nedosahuje význam Náměstkov, už i z tématiky, ktorou sa zaoberá je však jasné, že je skôr oddychovou literatúrou – čo tiež odrádza od tvrdšej kritiky -, ktorá ponúka priehrštie informácií pre vybrané sprektrum čitateľov, spôsobom spracovania a charizmou autora však má predpoklady na oslovenie aj širšieho okruhu.

Po jej prečítaní človek nadobudne tak dojem, že rum je zapletený vo všetkom – a Coulombe niekedy jeho vplyv hyperbolizuje – a sám som zistil, že rum si prostredníctom receptov Šárky Vorkovej v Zbožnej kuchařce našiel už pred touto recenziou cestu aj do TE DEUM.

Peter Frišo, uverejnené v časopise TE DEUM

Slovensko, materializmus, desocializácia

Katolícka univerzita v Ružomberku vydala v edícii Humanitné štúdie esej Matthewa Fforda Západný materializmus a vyvážanie desocializácie, doplnenú predslovom J.E. Jozefa kardinála Tomka a kritickými interdisciplinárnymi príspevkami slovenských kresťanov z akademického prostredia.

Sám Fford pritom pôsobil v univerzitnom prostredí v Oxforde i v Ríme, je tiež prispievateľom L Osservatore Romano a podobne ako súčasný pápež nositeľom ceny Capri.

Vo svojej eseji sa zaoberá autentickou kultúrnou krízou berúc si za podklad stav vo Veľkej Británii v postmodernej situácii. Znakmi sú javy bežne prítomné aj u nás: rozpad rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, nárast zločinnosti. Svoje tvrdenia podopiera tiež štatistickými informáciami. Oproti „krivošíkovskému konzervativizmu“ tvrdo kritizuje neblahé dôsledky faktu, že sebecký individualizmus sa stáva prevládajúcim životným štýlom a všíma si tieto skutočnosti v rámci väčších sociálnych komunít – napr. susedstiev.

Fforde potvrdzuje slová z eseje Russella Kirka Civilizácia bez náboženstva (DQ 1 2005) o kritickom stave našej civilizácie.

Fforde vidí korene týchto negatívnych fenoménov v sekularizácii a dechristianizácii Európy. Konštatovanie, že Angličania nie sú kresťanským národom platí aj pre Slovensko.

Fforde pokladá za hlavnú interpretačnú matricu neblahého stavu spoločnosti materializmus: „… pohľady zjednotené v spoločnom neuznaní existencie Boha, či duše“ a citujúc Chestertona dodáva „ako skutočné herézy, vytvárajú deformované pohľady na to, kým sme, tým, že berú jeden aspekt nášho života a pozdvihujú ho na úroveň zvrchovanej pravdy“. Tieto dominujúce sekulárne pohľady pod seba subsumujú „humanizmus“, „racionalizmus“, „rightizmus“, relativizmus, ekonomizmus, animalizmus, sexualizmus, atď.

Takýto život vidí rozporný s „životom podľa ducha“ ako o ňom hovorí Sv. Pavol a na druhej strane spojený s „temnou stránkou ľudskej spirituality“. Dôsledkom týchto fenoménov je podľa Fforda smerovnie k ničote, vyjadrený aj vo forme desocializácie spoločnosti. Tieto skutočnosti majú napokon vyústenie v útokoch na ľudí žijúcich podľa ducha, ľahko viditeľný je príklad stále väčšej nevraživosti postmodernej európskej spoločnosti ku kresťanom, predovšetkým však k Cirkvi a hlásaným morálnym zásadám.

Fforde smerom na Slovensko vzťahuje svoj článok ako varovanie – podľa môjho názoru dávno po funuse, ktorý má ústiť do hlbšej analýza a teoretického a praktického vysporiadania sa s otázkami a pojmami „politiky, „politickej korektnosti“, ideológie trhové hospodárstva – tá sa na Slovensku stala permanentnou súčasťou názorového spektra tých, ktorí nadväzujú na whugovské tradície a označujú sa za konzervatívcov /poznámka P.F./ - radikálneho feminizmu, homosexuálneho hnutia…“. Fforde tiež spomína v podľa mňa nepodstatný problém neprítomnosti kresťanstva v paškvilnej euroústave, ktorý bližšie analyzoval Marián Kuna z Ružomberskej univerzity.

Nie celkom ornitologické úvahy

Za hlbšiu zmienku akiste stojí k Ffordovi kritická esej Juraja Šústa a Matúša Sitára s ironickým názvom Eticko-o(r)n(i)tologická esej, ktorá je asi tým najlepším z 20. komentárov uverejnených v knihe.

Dvojica trnavských filozofov nadväzuje na Ffordovské aristotelské úvahy o človeku ako tvorovi spoločenskom, ku ktorej patrí (dobrý) duchovný život. Priestorom v ktorom prichádza k názorovému stretu však je Ffordov názor, že hlavnou príčinou zlého stavu je teoretický materializmus.

Východiskom ich koncepcie tak nie je materializmus, ktorý je len symptómom, ale nezvládnutie vášní., spôsobené výchovnými nedostatkami. Fforde redukuje podľa nich problém pavlovského duchovného boja len na vonkajšiu (verejnú) sféru. Osobne sa však s názorom autorov nestotožňujem a skôr sa domnievam, že Fforda zaujíma práve dobovo špecifické – dôkazom nech je napríklad demonštratívny výpočet negatívnych izmov vyrastájucich s liberalizmu, ktoré Fforde predkladá ako významné prítomné v materialistickom nazeraní na svet. Vnútorný boj, ktorý je naopak dejinnou konštantou existenciálneho pnutia počas celých dejín je podľa mňa pre Fforda apriórny a tak skúma skôr vonkajšiu teoretickú paradigmu a jej dopady. Vo svetle tejto úvahy je esej trnavských filozofov síce komplementárna ako sami píšu, ale nie celkom oprávnená voči Ffordovi.

Kritika nezvládnutia vášní – určite nie je oprávnená a na mieste výlučne len pre modernú spoločnosť, avšak v modernej spoločnosti je nebývale pozitívne prijímaná a podporovaná a správnu výchovu v užšom i širšom zmysle likvidujúca – je samotná veľmi dôležitá a patrí do mozaiky analýzy dekadencie súčasnej spoločnosti a teoretických modelov, ktoré ju ovládajú a vysvetľujú. Nezvládnuté vášne v dnešnej dobe sa nám ukazujú vo svetle inej skutočnosti, ktorá sa javí kľúčovou ako vo vzťahu k Ffordovej, tak Sitárovej a Šústovej eseji. Napokon podobné názorové sústavy, ktoré skrze liberalizmus spôsobili revolúciu v rozhodujúcej paradigme poznáme v dejinách dlho, jasné sú zdokumentované v herézach – manichejskej, katarskej, etc. – Ffordov materializmus popisuje lepšie Eric Voegelin a jeho „imanentizácia eschatonu“.

Teoretická paradigma ovládajúca spoločnosť prijímajúca nezvládnutie vášni ako oslobodenie človeka – ktorej symptómom je materializmus – stav spoločnosti a politika sa vzájomne recipročne ovplyvňujú.

Sitár zo Šústom vidia riešenie v ovládaní a kultivovaní vášní – samozrejme keď hovoria o prirodzených sebeckých vášňach majú tým na mysli tú prirodzenosť, v ktorej je už zahrnutý hlavný problém človeka – dedičný hriech, aby sa dostal k vláde rozum. To kladie pred nás rovnako otázky: potrebuje tento rozum zároveň vieru? A nedpredchádza rozum náhodou poznanie ako nakladať z vášňami? Aj ich vlastná úvaha to naznačuje.

A ešte jedna vec sa dá eseji vytknú a síce dojem, ktorý ostáva z jej závere, ktorý ako keby ostával v naivnej a dnes často prijímanej pacifistickej téze: Dávať dobrý príklad nestačí.

Ďalšie eseje

V prvej časti komentárov, ktoré sú viac kritické k Ffordovi ďalej Roman Kečka sa vo svojej eseji domnieva, že Slovenska sa nestane obeťou výpredaju Západu, táto téza však bez oporných argumentov, ktoré autor neudáva ostáva rovnako málo presvedčivá ako hlbšie neanalyzované porovnanie Maritaina a tých francúzskych prúdov, ktoré vychádzali z hodnôt starého režimu. Príspevok Jany Kaščákovej zas trpí redukcionistickými feministickými hyperbolizáciami postavenia ženy, čo dokumentuje aj čerpanie z propagandistickej dielne protikresťanského feministického vydavateľstva Aspekt. Táto esej by v knihe určite nechýbala.

Martin Cajthaml sa zaoberá rozlíšením relativizmu hodnotového a relativizácii pravdy. Podľa môjho názoru je však v tomto prípade toto teoretické rozlíšenie v konečnom dôsledku len málo dôležité. To, že relativizácia pravdy ešte nerobí z človeka nihilistu totiž neznamená, že sám pod sebou nezlikvidoval pevnú pôdu na ktorej stál. Nemožno tiež súhlasiť s pozitívnym náhľadom na Masarykovu filozofiu, ktorá má naopak svoj podiel na desocializácii.

Ladislav Kvasz vo svojej eseji preferuje riešenie problému skrze slovenskú tradíciu, vôbec sa však nevysporiadal s tým, že problémy slovenskej spoločnosti nie sú nijak originárny a paradigma ovládajúca slovenskú spoločnosť – i keď v inej miere ako je tomu vo Ffordovej Británii – nemá vôbec slovenské korene.

Zaujímavý príspevok predkladá na začiatku druhej časti, ktorá je Ffordovými tézami viac inšpirovaná Jozef Ďurček, ktorý sa zaoberá materializmom a komunizmus a súčasnými negatívnymi javmi. Poteší tiež esej Antona Laučeka, ktorá sa zaoberá u nás zatiaľ málo rozvinutým analyzovaním spoločenských javov v súvislosti s beletriou. Dôraz, ktorý dáva Lauček na kultúru je totiž skutočne nezanedbateľný, aj keď možnosti „duchovného boja“ sú pri vláde liberálnej paradigmy a odpadovej literatúry a`la Pišťanek, Hvorecký, či Matkin, podobne degenerovaného divadelníctva prinášajúceho zväčša dekadentné liberálne témy, etc., len veľmi obmedzené.

Ivan Moďoroši správne poznamenáva, že Ffordové výzvy pre slovenskú spoločnosť sú dávno realitou. Vzhľadom na to, že sa necháva inšpirovať Frommom, či de Chardinom, však táto esej upadá miestami do tvrdení, že porážka je vlastne víťazstvo, vyvarovanie sa pred negatívnym pohľadom aj keby bol pravdivý. To, že kresťanstvo v boji s herézami vydalo veľké diela nás predsa neoprávňuje k radosti, že tieto herézy boli. Ján Hrkút vo svojom príspevku prináša štatistickú konfrontáciu Slovenska s Britániou. Druhú časť uzaviera Peter Volek, ktorý si všíma pozitívne možnosti kresťanského pôsobenia proti desocializácii, avšak dáva im ďaleko väčší vplyv ako v skutočnosti majú.

Tretiu časť, v ktorej Ffordom načrtnuté otázky riešia autori esejí na základe svojho odboru otvára Juraj Považan úvahou o postmodernej dobe. Marek Babic zas rieši komparáciu postmodernej a neskorej antickej doby, vo väčšej miere však článok predovšetkým porovnáva dôsledky vplyvu kresťanstva na rozhodujúcu interpretačnú matricu v spoločnosti. Michaela Kováčová sa zaoberá premostením ako riešením problémov modernej spoločnosti. Táto veľmi častá téza spomínaná vo viacerých esejách a tiež často používané tvrdenie, že kresťanský slovník sa má modernej spoločnosti prispôsobiť si však neuvedomuje, že nejde len o slová – Tolkien by vedel rozprávať – liberalizmus totiž práve takto zdoláva svoje víťazstvá, že pozýva súpera na svoje bojisko, a do svojho slovníku prekrúcajúceho skutočnosť (je interrupcia prerušením tehotenstva?).

Žurnalistka Terézia Kolková si všíma úlohu médií na pozadí Ffordom načrtnutého stavu a jeho negatívne dopady, ktoré dopĺňa odobornou analýzou a viacerými inšpiratívnymi otázkami o vzťahu medzi jednotlivcom a médiami.

Katolícky kňaz a odborník na kanonické právo Ján Duda dáva niekoľko – skôr imunitných ako liečiacich – riešení pre desakralizáciu Slovenska. Navrhuje napríklad kvalitnú výučbu teológie – ja by som navrhoval aj kvalitnú výučbu apologetiky – viac mravnej odvahy a zodpovednosti cirkevných predstaviteľov. Menej možno súhlasiť s radikálnou separáciou Cirkvi od štátu – aspoň pokiaľ tento pojem nie je riadne vysvetlený, s preferovaním amerického modelu katolíckej Cirkvi, či dokonca naivnými tézami o Georgeovi Bushovi jr., ktorý úplne zlyhal ako pri ochrane nenarodeného života, tak vo vojne v Iraku.

Kniha, ktorú som v tejto recenzii stručne rozobral je rozhodne zaujímavá. Ffordova esej postihuje mnohé zaujímavé otázky na ktoré musíme hľadať odpovede, rovnako tak niektoré kritické vysporiadania sa s touto esejou sú podnetné, na druhej strane však mnohé ďalšie eseje na Ffordovu skrátka nedorástli. Samozrejme hlbší konzervatívny pohľad s „tradičnejšou“ myšlienkovou kritikou ostal aj z tohto diskurzu exkludovaný.

Peter Frišo, v skrátenej verzii uverejnené v DQ 1/2007