Neobyčajné príhody rumu

Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy. Pritom aj toto dielo dopĺňa obraz o svojom autorovi – ktorý v mnohých ohľadoch pripomína takmer vyhasnutý obraz šľachtica – v l art de vivre, ktoré má nepochybne svoje čaro, aj so svojimi slabôstkami.

Coulombe zaznamenáva najširšie a najpestrejšie súvislosti, ktoré sa s týmto pitivom počas jeho rozsiahlych „kultúrnych“ dejín spájajú. Sám nepochybne gurmán predostiera pred nás poctivo pripravený a namiešaný nápoj, ktorým rozhodne nemusí pohrdnúť ani nejeden abstinent. História Rumu v Coulombovom podaní akiste predčí iné knihy s podobnou tématikou – výnimočnosť jej priznáva aj na rum špecializovaný časopis Got Rum ? – nakoľko je skôr dobrodružstvom ako odborným dokumentom. A to aj napriek tomu, že podáva faktografické informácie často do najmenších detailov. To však nemusí byť samoúčelové, keďže mnohé z nich sú prakticky neznáme.

Rum - diablobijec, moreplavec a pirát

A tak sledujeme rum od jeho zrodenia z melasy – zložito vydolovanej z cukrovej trstiny – na Barbadose ako ovplyvňoval ľudské dejiny. Rojalista Richard Lignon mu vymyslel aj vzletný názov – diablobijec. Ujal sa predovšetkým na námorných lodiach, pretože sa nekazil. Prvé prídely rumu posádke vydal pritom už roku 1655 dobyvateľ Jamajky William Penn. Zároveň sa rum stal aj výrazným obchodným artiklom – obe veci Coulombe obšírne rozoberá v samostatných kapitolách. Určite príjemným potešením pre mnohých však budú hlavne závery kapitol, ktoré sú vyplnené zaujímavými i exotickými jedlami a nápojmi pri ktorých príprave sa rum využíva a u u tých, ktoré majú zaujímavú históriu nájde aj zaujímavé stručné údaje. Napríklad môže spoznať neochvejného admirála Edwarda Vernona, reformátora anglického kráľovského námorníctva, ktorý nariadil riediť rum vodou, cukrom a citrónovou, alebo limetkovou šťavou. Keďže nosil nepremokavý plášť z grogrénu, nápoj dostal názov grog. Nepochybný význam rumu dokazuje Coulombe aj v známom príbehu o krutom a puntičkárskom kapitánovi Blighovi a vzbure na lodi Bounty. Podobnými pikoškami ako pomenovaním rumu „Nelsonova krv“ je kniha prešpikovaná.

Zaujímavé je, že rumové impérium v námorných flotilách zaniklo až v 2. polovici 20.eho storočia.

Nájdeme tu aj Coulombea monarchistu: Viliam III. Oranžský je právom nazývaný uzurpátorom a „výdobytky“ získané zánikom imperializmu sú kritizované.

Medzi hlbšie analýzy zas patrí kapitola venovaná úlohe rumu v trojuholníku tvorenom z troch prvkov a jednej doktríny: otrokov, melasy, rumu a merkantilizmu. „lode naložené rumom vyplávali z amerických prístavov smerom k západoafrickému pobrežiu. Rumom uhasili smäd afrických kráľov, ktorí na oplátku dávali otrokov. V Karibika u sa ľudský náklad predal a naložila sa melasa.“ Rum bol pritom mazivom tohto obchodu až do 19. storočia, kedy obchod s otrokmi pomaly zanikol.

Obzvlášť populárna časťou knihy je určite kapitola venujúca sa pirátom. Coulombe poukazuje ako na romantické nánosy – popularizované v minulosti románom Ostrov pokladov a kapitánom Flintom a dnes hlavne postavou Jacka Sparrowa – ktoré demaskuje, tak na neoddeliteľné prepojenie pirátov s rumom. Zvlášť vtipné sú pasáže venované pirátskym pitkám, ktoré pirátov zmohli natoľko, že ich buď spitých pozajímali, alebo neboli schopní zaútočiť na blízku obchodnú loď. Ako všade inde aj tu mal rum svoje pozitívne i negatívne stránky.

Rum a USA

Rum tiež zohral svoju úlohu v Coulombeových rodných Spojených štátoch: či už v likvidácii indiánov, alebo v americkej revolúcii. Sám Jefferson písal Prehlásenie nezávislosti v krčme vo Filadelfii. Miestami Coulombe prechádza až k osobitnému humoru: „neprekvapí nás, že lojalisti a vzbúrenci spolu súťažili kto vypije viac rumu“.

V Amerike silne ovplyvnenej protestantizmom akoby sa rum a alkohol vôbec neustále pohyboval v krajnostiach – v démonickej „prechlastanosti“, alebo radikálnom puritánskom protialkoholickom prohibičnom a permanentne neúspešnom ťažení. Na podkladoch pre toto tvrdenie si pritom Coulombe dal záležať. Mimochodom umiernenú katolícku pozíciu nesúhlasiacu ani s opilectvom, ani s prohibíciou opisuje nielen v tejto knihe, ale aj v článku Rím, rum a rebélia. Z protestantov sa najviac za prohibíciu angažovali radikálne kruhy, napr. kvakeri. Samotná prohibícia bola presadená za vlády kalvínskeho gnostika Woodrowa Wilsona. Zisky z alkoholu tak dostal pod svoju kontrolu organizovaný zločin.

Rum a náboženstvo

Pre nás je určite najzaujímavejšia tá časť v ktorej sa venuje náboženstvu. Otázne je, či Coulombe nezvolil príliš pozitívny – dokumentaristický postoj pri tak citlivej téme, možno to však komplexnosť knihy predsa len vyžaduje. Pozornému čitateľovi však neunikne, že Coulombe zámerne zjednodušuje berúc do úvahy potenciálnych čitateľov, ktorí knihu o rume evidentne neberú do rúk pre teologické nuansy. Na druhej strane má táto kapitola určitú hodnotu v rámci komparatívnej religionistiky – pre katolíka je ďalšou evidenciou neprijateľnosti primitívnych náboženstiev a ich povier. Coulombe tu však možnosť ich pozitívneho využitia na ich katolizáciu.

K náboženstvu tiež patria aj sviatky, pri ktorých sa samozrejme rovnako hojne využíval aj rum a mnohé sú tu opísané. Coulombe napríklad odkrýva dejiny v anglosaských krajinách neodmysliteľného vianočného pudingu, ktorého príprava rum vyžaduje. Podobne však sa rum používa vo sviatočných pokrmoch aj v iných oblastiach sveta, čo určite potvrdia aj české a slovenské gazdinky.

Rum, moderný svet a epilóg

Ani v modernej dobe sa rum nestratil. Počas prohibície vošiel do známosti kokteil Cuba libre, v ktorom je rum s Coca colou, ktorý ešte zvýšil svoju obľubu počas 2. svetovej vojny. Ďalšie známe rumové nápoje sú screech, daiquiri, pina colada, mojito, či zombie. S úpadkom kultúry však možno aj v tomto smere badať úpadok stolovania.

Táto Coulombeova kniha významom určite nedosahuje význam Náměstkov, už i z tématiky, ktorou sa zaoberá je však jasné, že je skôr oddychovou literatúrou – čo tiež odrádza od tvrdšej kritiky -, ktorá ponúka priehrštie informácií pre vybrané sprektrum čitateľov, spôsobom spracovania a charizmou autora však má predpoklady na oslovenie aj širšieho okruhu.

Po jej prečítaní človek nadobudne tak dojem, že rum je zapletený vo všetkom – a Coulombe niekedy jeho vplyv hyperbolizuje – a sám som zistil, že rum si prostredníctom receptov Šárky Vorkovej v Zbožnej kuchařce našiel už pred touto recenziou cestu aj do TE DEUM.

Peter Frišo, uverejnené v časopise TE DEUM

Slovensko, materializmus, desocializácia

Katolícka univerzita v Ružomberku vydala v edícii Humanitné štúdie esej Matthewa Fforda Západný materializmus a vyvážanie desocializácie, doplnenú predslovom J.E. Jozefa kardinála Tomka a kritickými interdisciplinárnymi príspevkami slovenských kresťanov z akademického prostredia.

Sám Fford pritom pôsobil v univerzitnom prostredí v Oxforde i v Ríme, je tiež prispievateľom L Osservatore Romano a podobne ako súčasný pápež nositeľom ceny Capri.

Vo svojej eseji sa zaoberá autentickou kultúrnou krízou berúc si za podklad stav vo Veľkej Británii v postmodernej situácii. Znakmi sú javy bežne prítomné aj u nás: rozpad rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, nárast zločinnosti. Svoje tvrdenia podopiera tiež štatistickými informáciami. Oproti „krivošíkovskému konzervativizmu“ tvrdo kritizuje neblahé dôsledky faktu, že sebecký individualizmus sa stáva prevládajúcim životným štýlom a všíma si tieto skutočnosti v rámci väčších sociálnych komunít – napr. susedstiev.

Fforde potvrdzuje slová z eseje Russella Kirka Civilizácia bez náboženstva (DQ 1 2005) o kritickom stave našej civilizácie.

Fforde vidí korene týchto negatívnych fenoménov v sekularizácii a dechristianizácii Európy. Konštatovanie, že Angličania nie sú kresťanským národom platí aj pre Slovensko.

Fforde pokladá za hlavnú interpretačnú matricu neblahého stavu spoločnosti materializmus: „… pohľady zjednotené v spoločnom neuznaní existencie Boha, či duše“ a citujúc Chestertona dodáva „ako skutočné herézy, vytvárajú deformované pohľady na to, kým sme, tým, že berú jeden aspekt nášho života a pozdvihujú ho na úroveň zvrchovanej pravdy“. Tieto dominujúce sekulárne pohľady pod seba subsumujú „humanizmus“, „racionalizmus“, „rightizmus“, relativizmus, ekonomizmus, animalizmus, sexualizmus, atď.

Takýto život vidí rozporný s „životom podľa ducha“ ako o ňom hovorí Sv. Pavol a na druhej strane spojený s „temnou stránkou ľudskej spirituality“. Dôsledkom týchto fenoménov je podľa Fforda smerovnie k ničote, vyjadrený aj vo forme desocializácie spoločnosti. Tieto skutočnosti majú napokon vyústenie v útokoch na ľudí žijúcich podľa ducha, ľahko viditeľný je príklad stále väčšej nevraživosti postmodernej európskej spoločnosti ku kresťanom, predovšetkým však k Cirkvi a hlásaným morálnym zásadám.

Fforde smerom na Slovensko vzťahuje svoj článok ako varovanie – podľa môjho názoru dávno po funuse, ktorý má ústiť do hlbšej analýza a teoretického a praktického vysporiadania sa s otázkami a pojmami „politiky, „politickej korektnosti“, ideológie trhové hospodárstva – tá sa na Slovensku stala permanentnou súčasťou názorového spektra tých, ktorí nadväzujú na whugovské tradície a označujú sa za konzervatívcov /poznámka P.F./ - radikálneho feminizmu, homosexuálneho hnutia…“. Fforde tiež spomína v podľa mňa nepodstatný problém neprítomnosti kresťanstva v paškvilnej euroústave, ktorý bližšie analyzoval Marián Kuna z Ružomberskej univerzity.

Nie celkom ornitologické úvahy

Za hlbšiu zmienku akiste stojí k Ffordovi kritická esej Juraja Šústa a Matúša Sitára s ironickým názvom Eticko-o(r)n(i)tologická esej, ktorá je asi tým najlepším z 20. komentárov uverejnených v knihe.

Dvojica trnavských filozofov nadväzuje na Ffordovské aristotelské úvahy o človeku ako tvorovi spoločenskom, ku ktorej patrí (dobrý) duchovný život. Priestorom v ktorom prichádza k názorovému stretu však je Ffordov názor, že hlavnou príčinou zlého stavu je teoretický materializmus.

Východiskom ich koncepcie tak nie je materializmus, ktorý je len symptómom, ale nezvládnutie vášní., spôsobené výchovnými nedostatkami. Fforde redukuje podľa nich problém pavlovského duchovného boja len na vonkajšiu (verejnú) sféru. Osobne sa však s názorom autorov nestotožňujem a skôr sa domnievam, že Fforda zaujíma práve dobovo špecifické – dôkazom nech je napríklad demonštratívny výpočet negatívnych izmov vyrastájucich s liberalizmu, ktoré Fforde predkladá ako významné prítomné v materialistickom nazeraní na svet. Vnútorný boj, ktorý je naopak dejinnou konštantou existenciálneho pnutia počas celých dejín je podľa mňa pre Fforda apriórny a tak skúma skôr vonkajšiu teoretickú paradigmu a jej dopady. Vo svetle tejto úvahy je esej trnavských filozofov síce komplementárna ako sami píšu, ale nie celkom oprávnená voči Ffordovi.

Kritika nezvládnutia vášní – určite nie je oprávnená a na mieste výlučne len pre modernú spoločnosť, avšak v modernej spoločnosti je nebývale pozitívne prijímaná a podporovaná a správnu výchovu v užšom i širšom zmysle likvidujúca – je samotná veľmi dôležitá a patrí do mozaiky analýzy dekadencie súčasnej spoločnosti a teoretických modelov, ktoré ju ovládajú a vysvetľujú. Nezvládnuté vášne v dnešnej dobe sa nám ukazujú vo svetle inej skutočnosti, ktorá sa javí kľúčovou ako vo vzťahu k Ffordovej, tak Sitárovej a Šústovej eseji. Napokon podobné názorové sústavy, ktoré skrze liberalizmus spôsobili revolúciu v rozhodujúcej paradigme poznáme v dejinách dlho, jasné sú zdokumentované v herézach – manichejskej, katarskej, etc. – Ffordov materializmus popisuje lepšie Eric Voegelin a jeho „imanentizácia eschatonu“.

Teoretická paradigma ovládajúca spoločnosť prijímajúca nezvládnutie vášni ako oslobodenie človeka – ktorej symptómom je materializmus – stav spoločnosti a politika sa vzájomne recipročne ovplyvňujú.

Sitár zo Šústom vidia riešenie v ovládaní a kultivovaní vášní – samozrejme keď hovoria o prirodzených sebeckých vášňach majú tým na mysli tú prirodzenosť, v ktorej je už zahrnutý hlavný problém človeka – dedičný hriech, aby sa dostal k vláde rozum. To kladie pred nás rovnako otázky: potrebuje tento rozum zároveň vieru? A nedpredchádza rozum náhodou poznanie ako nakladať z vášňami? Aj ich vlastná úvaha to naznačuje.

A ešte jedna vec sa dá eseji vytknú a síce dojem, ktorý ostáva z jej závere, ktorý ako keby ostával v naivnej a dnes často prijímanej pacifistickej téze: Dávať dobrý príklad nestačí.

Ďalšie eseje

V prvej časti komentárov, ktoré sú viac kritické k Ffordovi ďalej Roman Kečka sa vo svojej eseji domnieva, že Slovenska sa nestane obeťou výpredaju Západu, táto téza však bez oporných argumentov, ktoré autor neudáva ostáva rovnako málo presvedčivá ako hlbšie neanalyzované porovnanie Maritaina a tých francúzskych prúdov, ktoré vychádzali z hodnôt starého režimu. Príspevok Jany Kaščákovej zas trpí redukcionistickými feministickými hyperbolizáciami postavenia ženy, čo dokumentuje aj čerpanie z propagandistickej dielne protikresťanského feministického vydavateľstva Aspekt. Táto esej by v knihe určite nechýbala.

Martin Cajthaml sa zaoberá rozlíšením relativizmu hodnotového a relativizácii pravdy. Podľa môjho názoru je však v tomto prípade toto teoretické rozlíšenie v konečnom dôsledku len málo dôležité. To, že relativizácia pravdy ešte nerobí z človeka nihilistu totiž neznamená, že sám pod sebou nezlikvidoval pevnú pôdu na ktorej stál. Nemožno tiež súhlasiť s pozitívnym náhľadom na Masarykovu filozofiu, ktorá má naopak svoj podiel na desocializácii.

Ladislav Kvasz vo svojej eseji preferuje riešenie problému skrze slovenskú tradíciu, vôbec sa však nevysporiadal s tým, že problémy slovenskej spoločnosti nie sú nijak originárny a paradigma ovládajúca slovenskú spoločnosť – i keď v inej miere ako je tomu vo Ffordovej Británii – nemá vôbec slovenské korene.

Zaujímavý príspevok predkladá na začiatku druhej časti, ktorá je Ffordovými tézami viac inšpirovaná Jozef Ďurček, ktorý sa zaoberá materializmom a komunizmus a súčasnými negatívnymi javmi. Poteší tiež esej Antona Laučeka, ktorá sa zaoberá u nás zatiaľ málo rozvinutým analyzovaním spoločenských javov v súvislosti s beletriou. Dôraz, ktorý dáva Lauček na kultúru je totiž skutočne nezanedbateľný, aj keď možnosti „duchovného boja“ sú pri vláde liberálnej paradigmy a odpadovej literatúry a`la Pišťanek, Hvorecký, či Matkin, podobne degenerovaného divadelníctva prinášajúceho zväčša dekadentné liberálne témy, etc., len veľmi obmedzené.

Ivan Moďoroši správne poznamenáva, že Ffordové výzvy pre slovenskú spoločnosť sú dávno realitou. Vzhľadom na to, že sa necháva inšpirovať Frommom, či de Chardinom, však táto esej upadá miestami do tvrdení, že porážka je vlastne víťazstvo, vyvarovanie sa pred negatívnym pohľadom aj keby bol pravdivý. To, že kresťanstvo v boji s herézami vydalo veľké diela nás predsa neoprávňuje k radosti, že tieto herézy boli. Ján Hrkút vo svojom príspevku prináša štatistickú konfrontáciu Slovenska s Britániou. Druhú časť uzaviera Peter Volek, ktorý si všíma pozitívne možnosti kresťanského pôsobenia proti desocializácii, avšak dáva im ďaleko väčší vplyv ako v skutočnosti majú.

Tretiu časť, v ktorej Ffordom načrtnuté otázky riešia autori esejí na základe svojho odboru otvára Juraj Považan úvahou o postmodernej dobe. Marek Babic zas rieši komparáciu postmodernej a neskorej antickej doby, vo väčšej miere však článok predovšetkým porovnáva dôsledky vplyvu kresťanstva na rozhodujúcu interpretačnú matricu v spoločnosti. Michaela Kováčová sa zaoberá premostením ako riešením problémov modernej spoločnosti. Táto veľmi častá téza spomínaná vo viacerých esejách a tiež často používané tvrdenie, že kresťanský slovník sa má modernej spoločnosti prispôsobiť si však neuvedomuje, že nejde len o slová – Tolkien by vedel rozprávať – liberalizmus totiž práve takto zdoláva svoje víťazstvá, že pozýva súpera na svoje bojisko, a do svojho slovníku prekrúcajúceho skutočnosť (je interrupcia prerušením tehotenstva?).

Žurnalistka Terézia Kolková si všíma úlohu médií na pozadí Ffordom načrtnutého stavu a jeho negatívne dopady, ktoré dopĺňa odobornou analýzou a viacerými inšpiratívnymi otázkami o vzťahu medzi jednotlivcom a médiami.

Katolícky kňaz a odborník na kanonické právo Ján Duda dáva niekoľko – skôr imunitných ako liečiacich – riešení pre desakralizáciu Slovenska. Navrhuje napríklad kvalitnú výučbu teológie – ja by som navrhoval aj kvalitnú výučbu apologetiky – viac mravnej odvahy a zodpovednosti cirkevných predstaviteľov. Menej možno súhlasiť s radikálnou separáciou Cirkvi od štátu – aspoň pokiaľ tento pojem nie je riadne vysvetlený, s preferovaním amerického modelu katolíckej Cirkvi, či dokonca naivnými tézami o Georgeovi Bushovi jr., ktorý úplne zlyhal ako pri ochrane nenarodeného života, tak vo vojne v Iraku.

Kniha, ktorú som v tejto recenzii stručne rozobral je rozhodne zaujímavá. Ffordova esej postihuje mnohé zaujímavé otázky na ktoré musíme hľadať odpovede, rovnako tak niektoré kritické vysporiadania sa s touto esejou sú podnetné, na druhej strane však mnohé ďalšie eseje na Ffordovu skrátka nedorástli. Samozrejme hlbší konzervatívny pohľad s „tradičnejšou“ myšlienkovou kritikou ostal aj z tohto diskurzu exkludovaný.

Peter Frišo, v skrátenej verzii uverejnené v DQ 1/2007

Rýn sa vlieva do Tibery

http://www.ikarmel.sk/ikarmel.pl?book_id=17239&page=book

S Fantasy na index

„Ó, synu človeka,

nevieš, ani netušíš, vidíš len

hromadu zborených sôch, do ktorých bije slnko,

mŕtvy strom nedáva tieň, svrček úľavu

a suchý kameň šum vody.“

T. S. Eliot: Pustatina

V rozhovore pre Rádio Vatikán vyslovil známy vatikánsky exorcista Gabriel Amorth aj túto myšlienku: „V pozadí Harryho Pottera sa skrýva znamenie kniežaťa temnôt, diabla“. Je zrejmé, že v dnešnej liberálnou paradigmou ovládanej spoločnosti, kde niektorým katolíkom nie je na pohoršenie ani blasfemické „prežúvanie“ hostie v Dan Brownovej Digitálnej pevnosti, sú romány Rowlingovej ešte väčším nebezpečenstvom. Útočia totiž plýživo a tak im podľahnú aj tí „odolnejší“. Práve preto sú podobné posolstvá od cirkevných predstaviteľov potrebné ako soľ. (Nepochopiteľne sa môže potom javiť, že pre diela v ktorých pozadí sa skrýva diabol už neexistuje index zakázaných kníh). Pritom „Potterovky“ sa usvedčujú celkom jasne: sakralizujú akúsi „bielu“ mágiu, nesprávne interpretujú dobro a zlo, skrátka sú nielen symbolom ale aj zdrojom vzrastajúceho neopohanstva a zmáhajúceho sa okultizmu v bývalej kresťanskej spoločnosti.

V súvislosti s tým sa dostali do médií aj názory dvoch austrálskych akademikov. Dr Lynne Hume a Kathleen McPhillip, editori akademických štúdií o ľudovej spiritualite hovoria, posvätné náboženské texty boli zatlačené „stredovekými mýtmi, komiksami a fantasy literatúrou“. Dokonca zachádzajú tak ďaleko, že za tento fakt zodpovedá i J. R. R. Tolkien, pretože inšpiroval tento „spirituálny vedľajší produkt“.

S tým akoby sa vynorila otázka, či patrí celé fantasy literatúra na index. Skúsme sa teda pustiť do tohto zaujímavého problému. Problém tohto druhu literatúry je už ten, že je problematické ho zadefinovať a tak sa rôzne koncepcie zhodnú akurát na určitej ne-reálnosti, teda, že fantazijná literatúra obsahuje v príbehu, ktorý opisuje prvky reálne neexistujúce. Rôzni literárni teoretici skúmajúci jej pôvod sa vracajú až do staroveku, napríklad k Homérovym slávnym eposom. V klasickej definícii potom Hugh Walker hovorí: „"Fantasy sú romantické rozprávania o dobrodružstvách vo fantasticky vykreslených svetoch".

Trošku genealógie

V súvislosti s tým sa však pred nami otvára množstvo ďalších problémov. Predovšetkým o fantasy literatúre ako o každej literatúre asi len ťažko môže platiť, že je zlá sama o sebe, pretože uteká pred realitou. Autor tohto textu si však uvedomuje rovnako to, že žáner fantasy má veľmi blízko k tomu, aby skĺzol k manicheizmu a určite sa približuje k apokryfným dielam, veď taký Šimon Mág je z tohto hľadiska priam archetypálnou postavou, na druhej strane predmet nášho skúmania takto redukovať nejde. Mohli by sme sa totiž uchýliť k obrazoborectvu, ktoré nám nikdy nebolo vlastné. Práve naopak. V epochách kedy hmotná kultúra dosahovala svoj horizont, napájaná zdravým prameňom katolíckej teológie sa jasne ukazovalo, že existuje správne narábanie zo symbolmi. Veľmi rád citujem túto pasáž z Chestertona, ktorý to dobre chápal: „Křesťanství bylo krásou, splozenou a ovládanou milionů ohavných příšer, i byl to podle mého přesvědčení zenit a poledne. Moderní umění a věda znamenají ve skutečnosti: pohotovost milionú nestvúr a neschopnosti uvést je v soulad, a já si troufám nazvati to rozerčvaností a rozkladem. Nejkrásnejší pozústatky Elginových mramorú představují koně, jedoucí ke chrámu panny. Křesťanství dospělo se svými chrliči a podivnústkami k tvrzení, že osel múže býti něco více než všichni koně na světe, jde li opravdu ke chrámu.“ (podtrhol P.F)

V týchto slovách sa odkrýva aj náš postoj k fantasy. Ide o to, či „kráča ku chrámu“. Môžeme sa ponoriť do hlbín minulosti a vziať si ponaučenie, ktoré neskôr zhrnieme, keď sa zastavíme pre Tolkienovi. Mali sme fantasy literatúru hájacu staré božstvá a na druhej strane fantasy literatúru, ktorá používala symboliku ako preklenovací most od pohanstva smerom ku kresťanstvu. Nie vždy celkom chápeme, že aj veľké boje o ľudskú dušu sa niekedy odohrávali na málo preskúmaných bojových poliach literárnych príbehov. Máme veľké príbehy (napr. spomínané mýty stredoveku – o kráľovi Artušovi, Béowulfa, Pieseň o Rolandovi) „smerujúce ku chrámu“ a máme dlhú tradíciu kráčajúcu „preč od chrámu“, stotožňujúcu sa s tým, čo Rio Presiner nazýval okcidentom, teda gnostický underground. Sem patria trubadúri, sem patrí Tristan a Izolda, ktorých katarské korene analyzoval Denis de Rougemont v diele Západ a láska. Podľa Rougemonta sa tieto katarské korene ťahajú až do dnešnej literatúry, o ktorej gnostickom podklade /napr. v Da Vinciho kóde gnosticizmus už celkom neskrývaný!/ sa dá stále ťažšie pochybovať. V súvislosti so vzostupom liberalizmu v spoločnosti však nadobúdajú novšiu a otvorene nepriatelskejšiu formu, ktorá bola v spomínaných dielach minulosti ešte len v náznakoch. Naopak nesmieme v historickom exkurze opomenúť veľmi významné a neopomenuteľné rytierske príbehy, ktoré už mali mnoho prvkov z modernej fantasy, predovšetkým príhody Amadisove. Tie boli veľmi obľúbenou literatúrou aj napriek tomu, že stále nové a nové príbehy vrstvili obrovské množstvá nekonzistencií, čo podnietilo výborného katolíckeho literáta Miguela Cervantesa de Saavedra k napísaniu Dobrodružstiev Dona Quijota de la Mancha. Môžeme teda hovoriť o tom, že vedľa seba ostávali v „prehistorickom období“ fantasy dva prúdy. Jeden by si zaslúžil odmietnutie, druhý poctu.

Moderná fantasy

Prejdime teraz k tzv. modernej fantasy literatúre. V nasledujúcich riadkoch nájdeme potvrdenie, že dištinkcia, ktorú sme odhalili v proto-fantasy pokračuje aj v tej modernej, samozrejme s nárastom ako kvantity, tak s vnútornými zmenami, ktoré sú charakterizované čoraz otvorenejším „kráčaním od chrámu“, často kráčaním k zlu, ako povedal inými slovami vatikánsky exorcista o Harrym Potterovi.

Na začiatku modernej fantasy – lepšie povedané negatívneho prúdu – stojí pravdepodobne barbar Conan, dielo rozorvaného samovraha Roberta Erwina Howarda. Ešte to nie je Harry Potter, mnohé je tu však už načrtnuté, napriek určitým pozitívnym črtám Conana, ktoré však a v tom je hlavný problém nie sú kultivované kresťanstvom. Na druhej strane brehu stojí osoba oveľa pozoruhodnejšia, oxfordský profesor J.R.R. Tolkien. A tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Tolkien píšuci „anglický“ mýtus sám povedal: „A rovnako ako je reč vynálezom o predmetoch a myšlienkach, tak je mýtus vynálezom o pravde“. A na inom mieste hovorí: „Mýtus a rozprávka musia v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd – či neprávd – no tie nesmú byť rukolapné…“. Doplniť ho môžeme slovami Erica Voegelina analyzujúceho iný, Platónov mýtus: „Slovo pravdy nie je prístupné každému… príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu“. Keďže však „... zakúšaná pravda /vyjadrená v mýte/ … je stále obklopená silami smrti“, prichádza „… k neustálemu sporu medzi spásonosným Slovom – verbum caro factum est! - zachráneným pred smrťou a jeho neprijímaním“, význam mýtu odrážajúceho pravdu a vedúceho k prijatiu pravdy sa nestráca. Nie je to náhoda, Tolkien v neopohanskej dobe opäť volá symbolmi, ktoré spoločnosť nutne potrebuje pre svoju sebainterpretáciu, aby otvoril cestu ku spáse. Tolkien sa svojimi pohnútkami pri tom nijak netajil, za jeho dielom sú jasné katolícke, teologické zámery, na ktoré – ako nás informuje jeho syn Christopher – kládol čím viac sa blížil smrti dôraz. V tom možno vidieť aj skutočnosť, ktorú kritizoval v jednom našom rozhovore Branislav Michalka a síce, že Tolkienovo dielo nemá monumentálnosť starých eposov a ság, ale je v ňom veľa psychologizácie. Dôvodom sú práve základy na ktorých dielo stojí.

Tolkien dokonca v jednom z listov neváha svoje dielo katolíckym nazvať. Charles A. Coulombe si to všíma a poukazuje ako sa v Tolkienovom diele odráža jeho presvedčenie ultramontánneho katolíka u ktorého všetko pramení v Eucharistii. V diele sú jasné vidieť postoje katolíckeho monarchistu, kde Aragorn stelesňuje ideál kráľa a Gandalf ideál pápeža. Nakoniec aj Tolkeinov pohľad na mýty, odráža že má na mysli to, čo Chesterton so svojim „oslom kráčajúcim ku chrámu“. Tolkien totiž hovorí: „Pochádzame z Boha a mýty, ktoré tkáme, hoci obsahujú bludy, nevyhnutne budú zrkadliť i štipku večného svetla, večnej pravdy, ktorá je u Boha. Áno, len vytváraním mýtov, len tým, že sa stane „pritvoriteľom“ a vymýšľa príbehy, môže človek ašpirovať na stav dokonalosti, ktorý poznal pred svojím pádom. Naše mýty môžu byť zblúdilé, ale hoci veľmi neisto, predsa len smerujú k pravému prístavu, zatiaľ, čo materialistický „pokrok“ vedie len k zívajúcej priepasti a Železnej korune zlej mocnosti“. Áno, mýtus ešte nie je pravda, ale jeho poslaním ani nie je odhaliť pravdu, ale viesť k pravde, to je to katolícke uvedenie do súladu chrličov a tisícov „nestvůr“, aby viedli nie k zlu ale k oslave Boha, ktorému bolo všetko podložené pod nohy. A Tolkien samozrejme nemôže za to, že jeho dielo výborne prijaté a napísané „krvou jeho srdca“ ostalo pre väčšinu nepochopené, ako sám trpko poznamenal: „Umenie na nich působí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití.“ Úloha mýtu ako udania smeru cesty k plnej pravde je v sekulárnej spoločnosti veľmi ťažké. To však nie je Tolkienova chyba.

Tolkien sa stal tvorcom druhého prúdu fantasy, smerujúceho k chrámu. Treba upozorniť, že Tolkien často patrí do modernej fantasy skôr pre akýsi enumeratívny výpočet znakov jako preto, že by skutočne jeho dielo bolo súmerateľné napríklad so zvyškom fantasy, zvlášť s produktmi ako Harry Potter.

Treba poznamenať, že napríklad aj C. S. Lewisove Kroniky Narnie sú týmto typom fantasy. Lewis však spravil mnoho podstatných chýb, predovšetkým preto, že spravil, to čo by Tolkien nikdy neurobil. Lewis explicitne vplieta Krista do deja v podobe Aslana spôsobom aký by Tolkien nikdy nedovolil, pretože toto patrí evanjeliu a nie mýtu!

Táto cesta fantasy však v dobe relativizmu a postavenia zábavy na piedestál bola veľmi rýchlo potieraná v prospech druhého prúdu, ktorý začal vzrastať. Prúd pri ktorého zrode stál podľa teoretikov fantasy Tolkien je dnes kritizovaný za to, že prináša jasne daný boj dobra so zlom, akoby sa na základe toho nedal už dnes napísať dobrý a poučný príbeh. Preto skôr hodnotia nápaditosť, väčší vstup pseudomystiky, okultizmu a démonizmu. Invencia je dôležitejšia ako obsah. Veľkú chválu si vyslúžil napríklad ruský pravoslávny spisovateľ Sergej Lukjaněnko (moja recenzia na Nočnu hliadku sa nachádza v časopise Impulz 3/2006). Nie, že by Lukjaněnko neukázal spisovateľský talent, problém je rámec jeho príbehov začínajúcich Nočnou hliadkou. Vytvoril totiž svet, kde dobro a zlo strácajú svoj zmysel. Je to svet akosi postavený „mimo dobro a zlo“ pretože dobro a zlo už spolu nebojujú a ochrancovia dobra samotní nie sú v žiadnom prípade dobrí, ale iní. Lukjaněnko tak stvoril malé peklo na zemi, ktorého teologické základy sú naozaj desivé a to aj keď prihliadneme na poľahčujúcu okolnosť, že Lukjaněnkove postavy o správnosti tohto systému neustále pochybujú.

Záver

Súčasná fantasy literatúra v sebe naozaj nesie veľa negatívneho. Z diel ako je Harry Potter sa na nás – a čo je horšie na pomerne bezbranné deti – valí zlo skryté v zlatom obale. Celá fantasy sa však v žiadnom prípade nedá vopchať do jedného mecha a odvrhnúť. Stále sú tu dva prúdy a ten, ktorý sme sa odhodlali hájiť patrí k vysokej katolíckej kultúre ako v dejinách tak dnes. Najlepším príkladom je tu dielo profesora Tolkiena. Keďže však v modernej liberálnej spoločnosti dominujú gnostické intepretačné pravidlá výkladu spoločnosti odráža sa to aj v literatúre ako poznamenal napríklad Hans Jonas.

Pre fantasy to platí o to viac, že najviac balansuje nad priepasťou manicheizmu, ako sú však potrebné pre človeka symboly, tak je potrebný aj tento druh literatúry. Na nás je vedieť rozoznávať, čo nás vedie do chrámu a čo od chrámu vedie ku kolaborácii s kniežaťom temnôt. Proti tomu, čo vedie ku kniežaťu temnôt sa musíme postaviť. Pretože práve táto literatúra patrí na index zakázaných kníh.

Peter Frišo, uverejnené v Te Deum, www.tedeum.cz, č.1/2007

Morgothova kliatba

recenzie na Húrinove deti v liberálnom časopise .týždeň od Petra Friša

http://tyzden.sk/sk/kultura/article13.php