Katolícka univerzita v Ružomberku vydala v edícii Humanitné štúdie esej Matthewa Fforda Západný materializmus a vyvážanie desocializácie, doplnenú predslovom J.E. Jozefa kardinála Tomka a kritickými interdisciplinárnymi príspevkami slovenských kresťanov z akademického prostredia.
Sám Fford pritom pôsobil v univerzitnom prostredí v Oxforde i v Ríme, je tiež prispievateľom L Osservatore Romano a podobne ako súčasný pápež nositeľom ceny Capri.
Vo svojej eseji sa zaoberá autentickou kultúrnou krízou berúc si za podklad stav vo Veľkej Británii v postmodernej situácii. Znakmi sú javy bežne prítomné aj u nás: rozpad rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, nárast zločinnosti. Svoje tvrdenia podopiera tiež štatistickými informáciami. Oproti „krivošíkovskému konzervativizmu“ tvrdo kritizuje neblahé dôsledky faktu, že sebecký individualizmus sa stáva prevládajúcim životným štýlom a všíma si tieto skutočnosti v rámci väčších sociálnych komunít – napr. susedstiev.
Fforde potvrdzuje slová z eseje Russella Kirka Civilizácia bez náboženstva (DQ 1 2005) o kritickom stave našej civilizácie.
Fforde vidí korene týchto negatívnych fenoménov v sekularizácii a dechristianizácii Európy. Konštatovanie, že Angličania nie sú kresťanským národom platí aj pre Slovensko.
Fforde pokladá za hlavnú interpretačnú matricu neblahého stavu spoločnosti materializmus: „… pohľady zjednotené v spoločnom neuznaní existencie Boha, či duše“ a citujúc Chestertona dodáva „ako skutočné herézy, vytvárajú deformované pohľady na to, kým sme, tým, že berú jeden aspekt nášho života a pozdvihujú ho na úroveň zvrchovanej pravdy“. Tieto dominujúce sekulárne pohľady pod seba subsumujú „humanizmus“, „racionalizmus“, „rightizmus“, relativizmus, ekonomizmus, animalizmus, sexualizmus, atď.
Takýto život vidí rozporný s „životom podľa ducha“ ako o ňom hovorí Sv. Pavol a na druhej strane spojený s „temnou stránkou ľudskej spirituality“. Dôsledkom týchto fenoménov je podľa Fforda smerovnie k ničote, vyjadrený aj vo forme desocializácie spoločnosti. Tieto skutočnosti majú napokon vyústenie v útokoch na ľudí žijúcich podľa ducha, ľahko viditeľný je príklad stále väčšej nevraživosti postmodernej európskej spoločnosti ku kresťanom, predovšetkým však k Cirkvi a hlásaným morálnym zásadám.
Fforde smerom na Slovensko vzťahuje svoj článok ako varovanie – podľa môjho názoru dávno po funuse, ktorý má ústiť do hlbšej analýza a teoretického a praktického vysporiadania sa s otázkami a pojmami „politiky, „politickej korektnosti“, ideológie trhové hospodárstva – tá sa na Slovensku stala permanentnou súčasťou názorového spektra tých, ktorí nadväzujú na whugovské tradície a označujú sa za konzervatívcov /poznámka P.F./ - radikálneho feminizmu, homosexuálneho hnutia…“. Fforde tiež spomína v podľa mňa nepodstatný problém neprítomnosti kresťanstva v paškvilnej euroústave, ktorý bližšie analyzoval Marián Kuna z Ružomberskej univerzity.
Nie celkom ornitologické úvahy
Za hlbšiu zmienku akiste stojí k Ffordovi kritická esej Juraja Šústa a Matúša Sitára s ironickým názvom Eticko-o(r)n(i)tologická esej, ktorá je asi tým najlepším z 20. komentárov uverejnených v knihe.
Dvojica trnavských filozofov nadväzuje na Ffordovské aristotelské úvahy o človeku ako tvorovi spoločenskom, ku ktorej patrí (dobrý) duchovný život. Priestorom v ktorom prichádza k názorovému stretu však je Ffordov názor, že hlavnou príčinou zlého stavu je teoretický materializmus.
Východiskom ich koncepcie tak nie je materializmus, ktorý je len symptómom, ale nezvládnutie vášní., spôsobené výchovnými nedostatkami. Fforde redukuje podľa nich problém pavlovského duchovného boja len na vonkajšiu (verejnú) sféru. Osobne sa však s názorom autorov nestotožňujem a skôr sa domnievam, že Fforda zaujíma práve dobovo špecifické – dôkazom nech je napríklad demonštratívny výpočet negatívnych izmov vyrastájucich s liberalizmu, ktoré Fforde predkladá ako významné prítomné v materialistickom nazeraní na svet. Vnútorný boj, ktorý je naopak dejinnou konštantou existenciálneho pnutia počas celých dejín je podľa mňa pre Fforda apriórny a tak skúma skôr vonkajšiu teoretickú paradigmu a jej dopady. Vo svetle tejto úvahy je esej trnavských filozofov síce komplementárna ako sami píšu, ale nie celkom oprávnená voči Ffordovi.
Kritika nezvládnutia vášní – určite nie je oprávnená a na mieste výlučne len pre modernú spoločnosť, avšak v modernej spoločnosti je nebývale pozitívne prijímaná a podporovaná a správnu výchovu v užšom i širšom zmysle likvidujúca – je samotná veľmi dôležitá a patrí do mozaiky analýzy dekadencie súčasnej spoločnosti a teoretických modelov, ktoré ju ovládajú a vysvetľujú. Nezvládnuté vášne v dnešnej dobe sa nám ukazujú vo svetle inej skutočnosti, ktorá sa javí kľúčovou ako vo vzťahu k Ffordovej, tak Sitárovej a Šústovej eseji. Napokon podobné názorové sústavy, ktoré skrze liberalizmus spôsobili revolúciu v rozhodujúcej paradigme poznáme v dejinách dlho, jasné sú zdokumentované v herézach – manichejskej, katarskej, etc. – Ffordov materializmus popisuje lepšie Eric Voegelin a jeho „imanentizácia eschatonu“.
Teoretická paradigma ovládajúca spoločnosť prijímajúca nezvládnutie vášni ako oslobodenie človeka – ktorej symptómom je materializmus – stav spoločnosti a politika sa vzájomne recipročne ovplyvňujú.
Sitár zo Šústom vidia riešenie v ovládaní a kultivovaní vášní – samozrejme keď hovoria o prirodzených sebeckých vášňach majú tým na mysli tú prirodzenosť, v ktorej je už zahrnutý hlavný problém človeka – dedičný hriech, aby sa dostal k vláde rozum. To kladie pred nás rovnako otázky: potrebuje tento rozum zároveň vieru? A nedpredchádza rozum náhodou poznanie ako nakladať z vášňami? Aj ich vlastná úvaha to naznačuje.
A ešte jedna vec sa dá eseji vytknú a síce dojem, ktorý ostáva z jej závere, ktorý ako keby ostával v naivnej a dnes často prijímanej pacifistickej téze: Dávať dobrý príklad nestačí.
Ďalšie eseje
V prvej časti komentárov, ktoré sú viac kritické k Ffordovi ďalej Roman Kečka sa vo svojej eseji domnieva, že Slovenska sa nestane obeťou výpredaju Západu, táto téza však bez oporných argumentov, ktoré autor neudáva ostáva rovnako málo presvedčivá ako hlbšie neanalyzované porovnanie Maritaina a tých francúzskych prúdov, ktoré vychádzali z hodnôt starého režimu. Príspevok Jany Kaščákovej zas trpí redukcionistickými feministickými hyperbolizáciami postavenia ženy, čo dokumentuje aj čerpanie z propagandistickej dielne protikresťanského feministického vydavateľstva Aspekt. Táto esej by v knihe určite nechýbala.
Martin Cajthaml sa zaoberá rozlíšením relativizmu hodnotového a relativizácii pravdy. Podľa môjho názoru je však v tomto prípade toto teoretické rozlíšenie v konečnom dôsledku len málo dôležité. To, že relativizácia pravdy ešte nerobí z človeka nihilistu totiž neznamená, že sám pod sebou nezlikvidoval pevnú pôdu na ktorej stál. Nemožno tiež súhlasiť s pozitívnym náhľadom na Masarykovu filozofiu, ktorá má naopak svoj podiel na desocializácii.
Ladislav Kvasz vo svojej eseji preferuje riešenie problému skrze slovenskú tradíciu, vôbec sa však nevysporiadal s tým, že problémy slovenskej spoločnosti nie sú nijak originárny a paradigma ovládajúca slovenskú spoločnosť – i keď v inej miere ako je tomu vo Ffordovej Británii – nemá vôbec slovenské korene.
Zaujímavý príspevok predkladá na začiatku druhej časti, ktorá je Ffordovými tézami viac inšpirovaná Jozef Ďurček, ktorý sa zaoberá materializmom a komunizmus a súčasnými negatívnymi javmi. Poteší tiež esej Antona Laučeka, ktorá sa zaoberá u nás zatiaľ málo rozvinutým analyzovaním spoločenských javov v súvislosti s beletriou. Dôraz, ktorý dáva Lauček na kultúru je totiž skutočne nezanedbateľný, aj keď možnosti „duchovného boja“ sú pri vláde liberálnej paradigmy a odpadovej literatúry a`la Pišťanek, Hvorecký, či Matkin, podobne degenerovaného divadelníctva prinášajúceho zväčša dekadentné liberálne témy, etc., len veľmi obmedzené.
Ivan Moďoroši správne poznamenáva, že Ffordové výzvy pre slovenskú spoločnosť sú dávno realitou. Vzhľadom na to, že sa necháva inšpirovať Frommom, či de Chardinom, však táto esej upadá miestami do tvrdení, že porážka je vlastne víťazstvo, vyvarovanie sa pred negatívnym pohľadom aj keby bol pravdivý. To, že kresťanstvo v boji s herézami vydalo veľké diela nás predsa neoprávňuje k radosti, že tieto herézy boli. Ján Hrkút vo svojom príspevku prináša štatistickú konfrontáciu Slovenska s Britániou. Druhú časť uzaviera Peter Volek, ktorý si všíma pozitívne možnosti kresťanského pôsobenia proti desocializácii, avšak dáva im ďaleko väčší vplyv ako v skutočnosti majú.
Tretiu časť, v ktorej Ffordom načrtnuté otázky riešia autori esejí na základe svojho odboru otvára Juraj Považan úvahou o postmodernej dobe. Marek Babic zas rieši komparáciu postmodernej a neskorej antickej doby, vo väčšej miere však článok predovšetkým porovnáva dôsledky vplyvu kresťanstva na rozhodujúcu interpretačnú matricu v spoločnosti. Michaela Kováčová sa zaoberá premostením ako riešením problémov modernej spoločnosti. Táto veľmi častá téza spomínaná vo viacerých esejách a tiež často používané tvrdenie, že kresťanský slovník sa má modernej spoločnosti prispôsobiť si však neuvedomuje, že nejde len o slová – Tolkien by vedel rozprávať – liberalizmus totiž práve takto zdoláva svoje víťazstvá, že pozýva súpera na svoje bojisko, a do svojho slovníku prekrúcajúceho skutočnosť (je interrupcia prerušením tehotenstva?).
Žurnalistka Terézia Kolková si všíma úlohu médií na pozadí Ffordom načrtnutého stavu a jeho negatívne dopady, ktoré dopĺňa odobornou analýzou a viacerými inšpiratívnymi otázkami o vzťahu medzi jednotlivcom a médiami.
Katolícky kňaz a odborník na kanonické právo Ján Duda dáva niekoľko – skôr imunitných ako liečiacich – riešení pre desakralizáciu Slovenska. Navrhuje napríklad kvalitnú výučbu teológie – ja by som navrhoval aj kvalitnú výučbu apologetiky – viac mravnej odvahy a zodpovednosti cirkevných predstaviteľov. Menej možno súhlasiť s radikálnou separáciou Cirkvi od štátu – aspoň pokiaľ tento pojem nie je riadne vysvetlený, s preferovaním amerického modelu katolíckej Cirkvi, či dokonca naivnými tézami o Georgeovi Bushovi jr., ktorý úplne zlyhal ako pri ochrane nenarodeného života, tak vo vojne v Iraku.
Kniha, ktorú som v tejto recenzii stručne rozobral je rozhodne zaujímavá. Ffordova esej postihuje mnohé zaujímavé otázky na ktoré musíme hľadať odpovede, rovnako tak niektoré kritické vysporiadania sa s touto esejou sú podnetné, na druhej strane však mnohé ďalšie eseje na Ffordovu skrátka nedorástli. Samozrejme hlbší konzervatívny pohľad s „tradičnejšou“ myšlienkovou kritikou ostal aj z tohto diskurzu exkludovaný.
Peter Frišo, v skrátenej verzii uverejnené v DQ 1/2007
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára