7.22.2007

Neobyčajné príhody rumu

Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy. Pritom aj toto dielo dopĺňa obraz o svojom autorovi – ktorý v mnohých ohľadoch pripomína takmer vyhasnutý obraz šľachtica – v l art de vivre, ktoré má nepochybne svoje čaro, aj so svojimi slabôstkami.

Coulombe zaznamenáva najširšie a najpestrejšie súvislosti, ktoré sa s týmto pitivom počas jeho rozsiahlych „kultúrnych“ dejín spájajú. Sám nepochybne gurmán predostiera pred nás poctivo pripravený a namiešaný nápoj, ktorým rozhodne nemusí pohrdnúť ani nejeden abstinent. História Rumu v Coulombovom podaní akiste predčí iné knihy s podobnou tématikou – výnimočnosť jej priznáva aj na rum špecializovaný časopis Got Rum ? – nakoľko je skôr dobrodružstvom ako odborným dokumentom. A to aj napriek tomu, že podáva faktografické informácie často do najmenších detailov. To však nemusí byť samoúčelové, keďže mnohé z nich sú prakticky neznáme.

Rum - diablobijec, moreplavec a pirát

A tak sledujeme rum od jeho zrodenia z melasy – zložito vydolovanej z cukrovej trstiny – na Barbadose ako ovplyvňoval ľudské dejiny. Rojalista Richard Lignon mu vymyslel aj vzletný názov – diablobijec. Ujal sa predovšetkým na námorných lodiach, pretože sa nekazil. Prvé prídely rumu posádke vydal pritom už roku 1655 dobyvateľ Jamajky William Penn. Zároveň sa rum stal aj výrazným obchodným artiklom – obe veci Coulombe obšírne rozoberá v samostatných kapitolách. Určite príjemným potešením pre mnohých však budú hlavne závery kapitol, ktoré sú vyplnené zaujímavými i exotickými jedlami a nápojmi pri ktorých príprave sa rum využíva a u u tých, ktoré majú zaujímavú históriu nájde aj zaujímavé stručné údaje. Napríklad môže spoznať neochvejného admirála Edwarda Vernona, reformátora anglického kráľovského námorníctva, ktorý nariadil riediť rum vodou, cukrom a citrónovou, alebo limetkovou šťavou. Keďže nosil nepremokavý plášť z grogrénu, nápoj dostal názov grog. Nepochybný význam rumu dokazuje Coulombe aj v známom príbehu o krutom a puntičkárskom kapitánovi Blighovi a vzbure na lodi Bounty. Podobnými pikoškami ako pomenovaním rumu „Nelsonova krv“ je kniha prešpikovaná.

Zaujímavé je, že rumové impérium v námorných flotilách zaniklo až v 2. polovici 20.eho storočia.

Nájdeme tu aj Coulombea monarchistu: Viliam III. Oranžský je právom nazývaný uzurpátorom a „výdobytky“ získané zánikom imperializmu sú kritizované.

Medzi hlbšie analýzy zas patrí kapitola venovaná úlohe rumu v trojuholníku tvorenom z troch prvkov a jednej doktríny: otrokov, melasy, rumu a merkantilizmu. „lode naložené rumom vyplávali z amerických prístavov smerom k západoafrickému pobrežiu. Rumom uhasili smäd afrických kráľov, ktorí na oplátku dávali otrokov. V Karibika u sa ľudský náklad predal a naložila sa melasa.“ Rum bol pritom mazivom tohto obchodu až do 19. storočia, kedy obchod s otrokmi pomaly zanikol.

Obzvlášť populárna časťou knihy je určite kapitola venujúca sa pirátom. Coulombe poukazuje ako na romantické nánosy – popularizované v minulosti románom Ostrov pokladov a kapitánom Flintom a dnes hlavne postavou Jacka Sparrowa – ktoré demaskuje, tak na neoddeliteľné prepojenie pirátov s rumom. Zvlášť vtipné sú pasáže venované pirátskym pitkám, ktoré pirátov zmohli natoľko, že ich buď spitých pozajímali, alebo neboli schopní zaútočiť na blízku obchodnú loď. Ako všade inde aj tu mal rum svoje pozitívne i negatívne stránky.

Rum a USA

Rum tiež zohral svoju úlohu v Coulombeových rodných Spojených štátoch: či už v likvidácii indiánov, alebo v americkej revolúcii. Sám Jefferson písal Prehlásenie nezávislosti v krčme vo Filadelfii. Miestami Coulombe prechádza až k osobitnému humoru: „neprekvapí nás, že lojalisti a vzbúrenci spolu súťažili kto vypije viac rumu“.

V Amerike silne ovplyvnenej protestantizmom akoby sa rum a alkohol vôbec neustále pohyboval v krajnostiach – v démonickej „prechlastanosti“, alebo radikálnom puritánskom protialkoholickom prohibičnom a permanentne neúspešnom ťažení. Na podkladoch pre toto tvrdenie si pritom Coulombe dal záležať. Mimochodom umiernenú katolícku pozíciu nesúhlasiacu ani s opilectvom, ani s prohibíciou opisuje nielen v tejto knihe, ale aj v článku Rím, rum a rebélia. Z protestantov sa najviac za prohibíciu angažovali radikálne kruhy, napr. kvakeri. Samotná prohibícia bola presadená za vlády kalvínskeho gnostika Woodrowa Wilsona. Zisky z alkoholu tak dostal pod svoju kontrolu organizovaný zločin.

Rum a náboženstvo

Pre nás je určite najzaujímavejšia tá časť v ktorej sa venuje náboženstvu. Otázne je, či Coulombe nezvolil príliš pozitívny – dokumentaristický postoj pri tak citlivej téme, možno to však komplexnosť knihy predsa len vyžaduje. Pozornému čitateľovi však neunikne, že Coulombe zámerne zjednodušuje berúc do úvahy potenciálnych čitateľov, ktorí knihu o rume evidentne neberú do rúk pre teologické nuansy. Na druhej strane má táto kapitola určitú hodnotu v rámci komparatívnej religionistiky – pre katolíka je ďalšou evidenciou neprijateľnosti primitívnych náboženstiev a ich povier. Coulombe tu však možnosť ich pozitívneho využitia na ich katolizáciu.

K náboženstvu tiež patria aj sviatky, pri ktorých sa samozrejme rovnako hojne využíval aj rum a mnohé sú tu opísané. Coulombe napríklad odkrýva dejiny v anglosaských krajinách neodmysliteľného vianočného pudingu, ktorého príprava rum vyžaduje. Podobne však sa rum používa vo sviatočných pokrmoch aj v iných oblastiach sveta, čo určite potvrdia aj české a slovenské gazdinky.

Rum, moderný svet a epilóg

Ani v modernej dobe sa rum nestratil. Počas prohibície vošiel do známosti kokteil Cuba libre, v ktorom je rum s Coca colou, ktorý ešte zvýšil svoju obľubu počas 2. svetovej vojny. Ďalšie známe rumové nápoje sú screech, daiquiri, pina colada, mojito, či zombie. S úpadkom kultúry však možno aj v tomto smere badať úpadok stolovania.

Táto Coulombeova kniha významom určite nedosahuje význam Náměstkov, už i z tématiky, ktorou sa zaoberá je však jasné, že je skôr oddychovou literatúrou – čo tiež odrádza od tvrdšej kritiky -, ktorá ponúka priehrštie informácií pre vybrané sprektrum čitateľov, spôsobom spracovania a charizmou autora však má predpoklady na oslovenie aj širšieho okruhu.

Po jej prečítaní človek nadobudne tak dojem, že rum je zapletený vo všetkom – a Coulombe niekedy jeho vplyv hyperbolizuje – a sám som zistil, že rum si prostredníctom receptov Šárky Vorkovej v Zbožnej kuchařce našiel už pred touto recenziou cestu aj do TE DEUM.

Peter Frišo, uverejnené v časopise TE DEUM

Žiadne komentáre: