6.23.2007

S Fantasy na index



„Ó, synu človeka,

nevieš, ani netušíš, vidíš len

hromadu zborených sôch, do ktorých bije slnko,

mŕtvy strom nedáva tieň, svrček úľavu

a suchý kameň šum vody.“

T. S. Eliot: Pustatina

V rozhovore pre Rádio Vatikán vyslovil známy vatikánsky exorcista Gabriel Amorth aj túto myšlienku: „V pozadí Harryho Pottera sa skrýva znamenie kniežaťa temnôt, diabla“. Je zrejmé, že v dnešnej liberálnou paradigmou ovládanej spoločnosti, kde niektorým katolíkom nie je na pohoršenie ani blasfemické „prežúvanie“ hostie v Dan Brownovej Digitálnej pevnosti, sú romány Rowlingovej ešte väčším nebezpečenstvom. Útočia totiž plýživo a tak im podľahnú aj tí „odolnejší“. Práve preto sú podobné posolstvá od cirkevných predstaviteľov potrebné ako soľ. (Nepochopiteľne sa môže potom javiť, že pre diela v ktorých pozadí sa skrýva diabol už neexistuje index zakázaných kníh). Pritom „Potterovky“ sa usvedčujú celkom jasne: sakralizujú akúsi „bielu“ mágiu, nesprávne interpretujú dobro a zlo, skrátka sú nielen symbolom ale aj zdrojom vzrastajúceho neopohanstva a zmáhajúceho sa okultizmu v bývalej kresťanskej spoločnosti.

V súvislosti s tým sa dostali do médií aj názory dvoch austrálskych akademikov. Dr Lynne Hume a Kathleen McPhillip, editori akademických štúdií o ľudovej spiritualite hovoria, posvätné náboženské texty boli zatlačené „stredovekými mýtmi, komiksami a fantasy literatúrou“. Dokonca zachádzajú tak ďaleko, že za tento fakt zodpovedá i J. R. R. Tolkien, pretože inšpiroval tento „spirituálny vedľajší produkt“.

S tým akoby sa vynorila otázka, či patrí celé fantasy literatúra na index. Skúsme sa teda pustiť do tohto zaujímavého problému. Problém tohto druhu literatúry je už ten, že je problematické ho zadefinovať a tak sa rôzne koncepcie zhodnú akurát na určitej ne-reálnosti, teda, že fantazijná literatúra obsahuje v príbehu, ktorý opisuje prvky reálne neexistujúce. Rôzni literárni teoretici skúmajúci jej pôvod sa vracajú až do staroveku, napríklad k Homérovym slávnym eposom. V klasickej definícii potom Hugh Walker hovorí: „"Fantasy sú romantické rozprávania o dobrodružstvách vo fantasticky vykreslených svetoch".

Trošku genealógie

V súvislosti s tým sa však pred nami otvára množstvo ďalších problémov. Predovšetkým o fantasy literatúre ako o každej literatúre asi len ťažko môže platiť, že je zlá sama o sebe, pretože uteká pred realitou. Autor tohto textu si však uvedomuje rovnako to, že žáner fantasy má veľmi blízko k tomu, aby skĺzol k manicheizmu a určite sa približuje k apokryfným dielam, veď taký Šimon Mág je z tohto hľadiska priam archetypálnou postavou, na druhej strane predmet nášho skúmania takto redukovať nejde. Mohli by sme sa totiž uchýliť k obrazoborectvu, ktoré nám nikdy nebolo vlastné. Práve naopak. V epochách kedy hmotná kultúra dosahovala svoj horizont, napájaná zdravým prameňom katolíckej teológie sa jasne ukazovalo, že existuje správne narábanie zo symbolmi. Veľmi rád citujem túto pasáž z Chestertona, ktorý to dobre chápal: „Křesťanství bylo krásou, splozenou a ovládanou milionů ohavných příšer, i byl to podle mého přesvědčení zenit a poledne. Moderní umění a věda znamenají ve skutečnosti: pohotovost milionú nestvúr a neschopnosti uvést je v soulad, a já si troufám nazvati to rozerčvaností a rozkladem. Nejkrásnejší pozústatky Elginových mramorú představují koně, jedoucí ke chrámu panny. Křesťanství dospělo se svými chrliči a podivnústkami k tvrzení, že osel múže býti něco více než všichni koně na světe, jde li opravdu ke chrámu. (podtrhol P.F)

V týchto slovách sa odkrýva aj náš postoj k fantasy. Ide o to, či „kráča ku chrámu“. Môžeme sa ponoriť do hlbín minulosti a vziať si ponaučenie, ktoré neskôr zhrnieme, keď sa zastavíme pre Tolkienovi. Mali sme fantasy literatúru hájacu staré božstvá a na druhej strane fantasy literatúru, ktorá používala symboliku ako preklenovací most od pohanstva smerom ku kresťanstvu. Nie vždy celkom chápeme, že aj veľké boje o ľudskú dušu sa niekedy odohrávali na málo preskúmaných bojových poliach literárnych príbehov. Máme veľké príbehy (napr. spomínané mýty stredoveku – o kráľovi Artušovi, Béowulfa, Pieseň o Rolandovi) „smerujúce ku chrámu“ a máme dlhú tradíciu kráčajúcu „preč od chrámu“, stotožňujúcu sa s tým, čo Rio Presiner nazýval okcidentom, teda gnostický underground. Sem patria trubadúri, sem patrí Tristan a Izolda, ktorých katarské korene analyzoval Denis de Rougemont v diele Západ a láska. Podľa Rougemonta sa tieto katarské korene ťahajú až do dnešnej literatúry, o ktorej gnostickom podklade /napr. v Da Vinciho kóde gnosticizmus už celkom neskrývaný!/ sa dá stále ťažšie pochybovať. V súvislosti so vzostupom liberalizmu v spoločnosti však nadobúdajú novšiu a otvorene nepriatelskejšiu formu, ktorá bola v spomínaných dielach minulosti ešte len v náznakoch. Naopak nesmieme v historickom exkurze opomenúť veľmi významné a neopomenuteľné rytierske príbehy, ktoré už mali mnoho prvkov z modernej fantasy, predovšetkým príhody Amadisove. Tie boli veľmi obľúbenou literatúrou aj napriek tomu, že stále nové a nové príbehy vrstvili obrovské množstvá nekonzistencií, čo podnietilo výborného katolíckeho literáta Miguela Cervantesa de Saavedra k napísaniu Dobrodružstiev Dona Quijota de la Mancha. Môžeme teda hovoriť o tom, že vedľa seba ostávali v „prehistorickom období“ fantasy dva prúdy. Jeden by si zaslúžil odmietnutie, druhý poctu.

Moderná fantasy

Prejdime teraz k tzv. modernej fantasy literatúre. V nasledujúcich riadkoch nájdeme potvrdenie, že dištinkcia, ktorú sme odhalili v proto-fantasy pokračuje aj v tej modernej, samozrejme s nárastom ako kvantity, tak s vnútornými zmenami, ktoré sú charakterizované čoraz otvorenejším „kráčaním od chrámu“, často kráčaním k zlu, ako povedal inými slovami vatikánsky exorcista o Harrym Potterovi.

Na začiatku modernej fantasy – lepšie povedané negatívneho prúdu – stojí pravdepodobne barbar Conan, dielo rozorvaného samovraha Roberta Erwina Howarda. Ešte to nie je Harry Potter, mnohé je tu však už načrtnuté, napriek určitým pozitívnym črtám Conana, ktoré však a v tom je hlavný problém nie sú kultivované kresťanstvom. Na druhej strane brehu stojí osoba oveľa pozoruhodnejšia, oxfordský profesor J.R.R. Tolkien. A tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Tolkien píšuci „anglický“ mýtus sám povedal: „A rovnako ako je reč vynálezom o predmetoch a myšlienkach, tak je mýtus vynálezom o pravde“. A na inom mieste hovorí: „Mýtus a rozprávka musia v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd – či neprávd – no tie nesmú byť rukolapné…“. Doplniť ho môžeme slovami Erica Voegelina analyzujúceho iný, Platónov mýtus: „Slovo pravdy nie je prístupné každému príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu“. Keďže však „... zakúšaná pravda /vyjadrená v mýte/ … je stále obklopená silami smrti“, prichádza „… k neustálemu sporu medzi spásonosným Slovomverbum caro factum est! - zachráneným pred smrťou a jeho neprijímaním“, význam mýtu odrážajúceho pravdu a vedúceho k prijatiu pravdy sa nestráca. Nie je to náhoda, Tolkien v neopohanskej dobe opäť volá symbolmi, ktoré spoločnosť nutne potrebuje pre svoju sebainterpretáciu, aby otvoril cestu ku spáse. Tolkien sa svojimi pohnútkami pri tom nijak netajil, za jeho dielom sú jasné katolícke, teologické zámery, na ktoré – ako nás informuje jeho syn Christopher – kládol čím viac sa blížil smrti dôraz. V tom možno vidieť aj skutočnosť, ktorú kritizoval v jednom našom rozhovore Branislav Michalka a síce, že Tolkienovo dielo nemá monumentálnosť starých eposov a ság, ale je v ňom veľa psychologizácie. Dôvodom sú práve základy na ktorých dielo stojí.

Tolkien dokonca v jednom z listov neváha svoje dielo katolíckym nazvať. Charles A. Coulombe si to všíma a poukazuje ako sa v Tolkienovom diele odráža jeho presvedčenie ultramontánneho katolíka u ktorého všetko pramení v Eucharistii. V diele sú jasné vidieť postoje katolíckeho monarchistu, kde Aragorn stelesňuje ideál kráľa a Gandalf ideál pápeža. Nakoniec aj Tolkeinov pohľad na mýty, odráža že má na mysli to, čo Chesterton so svojim „oslom kráčajúcim ku chrámu“. Tolkien totiž hovorí: „Pochádzame z Boha a mýty, ktoré tkáme, hoci obsahujú bludy, nevyhnutne budú zrkadliť i štipku večného svetla, večnej pravdy, ktorá je u Boha. Áno, len vytváraním mýtov, len tým, že sa stane „pritvoriteľom“ a vymýšľa príbehy, môže človek ašpirovať na stav dokonalosti, ktorý poznal pred svojím pádom. Naše mýty môžu byť zblúdilé, ale hoci veľmi neisto, predsa len smerujú k pravému prístavu, zatiaľ, čo materialistický „pokrok“ vedie len k zívajúcej priepasti a Železnej korune zlej mocnosti“. Áno, mýtus ešte nie je pravda, ale jeho poslaním ani nie je odhaliť pravdu, ale viesť k pravde, to je to katolícke uvedenie do súladu chrličov a tisícov „nestvůr“, aby viedli nie k zlu ale k oslave Boha, ktorému bolo všetko podložené pod nohy. A Tolkien samozrejme nemôže za to, že jeho dielo výborne prijaté a napísané „krvou jeho srdca“ ostalo pre väčšinu nepochopené, ako sám trpko poznamenal: „Umenie na nich působí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití.“ Úloha mýtu ako udania smeru cesty k plnej pravde je v sekulárnej spoločnosti veľmi ťažké. To však nie je Tolkienova chyba.

Tolkien sa stal tvorcom druhého prúdu fantasy, smerujúceho k chrámu. Treba upozorniť, že Tolkien často patrí do modernej fantasy skôr pre akýsi enumeratívny výpočet znakov jako preto, že by skutočne jeho dielo bolo súmerateľné napríklad so zvyškom fantasy, zvlášť s produktmi ako Harry Potter.

Treba poznamenať, že napríklad aj C. S. Lewisove Kroniky Narnie sú týmto typom fantasy. Lewis však spravil mnoho podstatných chýb, predovšetkým preto, že spravil, to čo by Tolkien nikdy neurobil. Lewis explicitne vplieta Krista do deja v podobe Aslana spôsobom aký by Tolkien nikdy nedovolil, pretože toto patrí evanjeliu a nie mýtu!

Táto cesta fantasy však v dobe relativizmu a postavenia zábavy na piedestál bola veľmi rýchlo potieraná v prospech druhého prúdu, ktorý začal vzrastať. Prúd pri ktorého zrode stál podľa teoretikov fantasy Tolkien je dnes kritizovaný za to, že prináša jasne daný boj dobra so zlom, akoby sa na základe toho nedal už dnes napísať dobrý a poučný príbeh. Preto skôr hodnotia nápaditosť, väčší vstup pseudomystiky, okultizmu a démonizmu. Invencia je dôležitejšia ako obsah. Veľkú chválu si vyslúžil napríklad ruský pravoslávny spisovateľ Sergej Lukjaněnko (moja recenzia na Nočnu hliadku sa nachádza v časopise Impulz 3/2006). Nie, že by Lukjaněnko neukázal spisovateľský talent, problém je rámec jeho príbehov začínajúcich Nočnou hliadkou. Vytvoril totiž svet, kde dobro a zlo strácajú svoj zmysel. Je to svet akosi postavený „mimo dobro a zlo“ pretože dobro a zlo už spolu nebojujú a ochrancovia dobra samotní nie sú v žiadnom prípade dobrí, ale iní. Lukjaněnko tak stvoril malé peklo na zemi, ktorého teologické základy sú naozaj desivé a to aj keď prihliadneme na poľahčujúcu okolnosť, že Lukjaněnkove postavy o správnosti tohto systému neustále pochybujú.

Záver

Súčasná fantasy literatúra v sebe naozaj nesie veľa negatívneho. Z diel ako je Harry Potter sa na nás – a čo je horšie na pomerne bezbranné deti – valí zlo skryté v zlatom obale. Celá fantasy sa však v žiadnom prípade nedá vopchať do jedného mecha a odvrhnúť. Stále sú tu dva prúdy a ten, ktorý sme sa odhodlali hájiť patrí k vysokej katolíckej kultúre ako v dejinách tak dnes. Najlepším príkladom je tu dielo profesora Tolkiena. Keďže však v modernej liberálnej spoločnosti dominujú gnostické intepretačné pravidlá výkladu spoločnosti odráža sa to aj v literatúre ako poznamenal napríklad Hans Jonas.

Pre fantasy to platí o to viac, že najviac balansuje nad priepasťou manicheizmu, ako sú však potrebné pre človeka symboly, tak je potrebný aj tento druh literatúry. Na nás je vedieť rozoznávať, čo nás vedie do chrámu a čo od chrámu vedie ku kolaborácii s kniežaťom temnôt. Proti tomu, čo vedie ku kniežaťu temnôt sa musíme postaviť. Pretože práve táto literatúra patrí na index zakázaných kníh.

Peter Frišo, uverejnené v Te Deum, www.tedeum.cz, č.1/2007

Žiadne komentáre: